Prečo nás nútia klamať naše deti?

Som otec a keďže ma nikto neučil, ako vychovávať moje deti, robím to teda najlepšie, ako len viem. Nie, naozaj ma to nikto neučil, aj keď to znie neuveriteľne. Zato ma naučili mnoho iných vecí.

Kto to bol Jiří II. a čo také urobil, čím boli zváštni Etruskovia a taktiež, ako sa vypočítavajú odmocniny. No proste,  samé skvelé a úžasné veci. Tiež ma naučili, že Hitler bol vrah, ale taký Alexander Veľký už bol dobyvateľ a hrdina. Pritom ich job bol vlastne rovnaký, zabíjať a podmaňovať.

Nejak som to však prežil. Áno, nejak. A to je ten problém.

Ďalších 20 rokov som strávil naprávaním toho, čo prvých 20 rokov ostatní pos*ali. Učil som sa už tentoraz všetko inak. A učil som sa chápať svet. Zisťoval som, čo je správne a čo nie. Tiež som sa naučil, ako dokázať robiť konečne skvelé veci a ako uspieť.

Čo je však problém, oni odvtedy vo vzdelávaní pritvrdili.

Dnešným deťom dávajú ešte viac „životne dôležitých“ informácií. Dokonca informácie, ktoré, keď sa snažím pochopiť ja sám, mi proste pochopiť nejdú. Oni pozdvihli mentálnu likvidáciu súčasných detí na umenie. Tlačia do nich čo to len dá. A ak odmietajú, začnú sa im vyhrážať. Povedia im, že ich potrestajú zlým ohodnotením – známkou. Pohrozia im, že sa na dobrú školu nedostanú. Zastrašia ich, že to nikam nedotiahnu.

A keď sú tie deti už úplne vystresované a nezvládajú situáciu, zosmiešnia ich pred ostatnými deťmi. Povedia im, že sú lenivé a že sú neschopné. Keď chcú prejaviť svoju detskú divokosť, povedia im, že sú zlé a neposlušné. No a keď už konečne príde poobedie, alebo víkend, aby tie deti mohli byť skutočne deťmi a robiť niečo detské, dajú im toľko úloh, že ich „vzdelávanie“ trvá 24/7, okrem spánku.

Od nás od rodičov sa potom vyžaduje, aby sme tento teror detskej duše podporili.

Aby sme ich klamali tiež. A aby sme im aj my tvrdili, že vedieť naspamäť básničku je životne dôležité. Že ak si nezapamätajú rok dobytia Bastily, ich existencia je nanič. Aby sme im hrozili pochmúrnou budúcnosťou a aby sme z nich samotných  robili autority.

Za posledných 200 rokov sa fyzické trestanie detí v školách zmenilo na psychické. A to má oproti trstenici bohužiaľ dlhoročné následky.

Je to len niekoľko dní, čo som sa z úst mladej ženy, ktorá práve doštudovala vysokú školu, dozvedel, že chodí dlhšie ku psychológovi. Vraj je dnes bežné, že niektorí profesori verejne, arogantne a beztrestne vyhlasujú, že oni skúšku na prvý pokus zo zásady nedávajú. Alebo sa proste, len tak z pasie rozhodnú, že niekoho konkrétneho ďalej nepustia, ani keby sa naučil akokoľvek dobre. Jednoducho, tak sa rozhodli.

A mnohé iné lahôdky, ktorými ju (a aj ostatných) pravidelne celé roky šikanujú.

O kom hovorím? Kto sú to oni?

Je to každý jeden, kto niekedy urobil takéto znásilnenie detskej duše. Každý jeden, kto sa zúčastnil týrania a falošného presvedčovania, v ktoré sa dnešné školstvo vyvinulo.

Deväť rokov zo zákona, neviem či nie dokonca pod trestom trestného činu rodiča, nútia naše deti do vecí, ktoré im namiesto prínosu robia smútok v ich tvári. Ďalšie štyri roky, ktoré ich vydierajú, že inak pôjdu napríklad kopať kanály. Nuž a piatimi rokmi tzv. vysokej školy, ktorá je niekedy tým najväčším výsmechom súčasného vzdelávania. Je to neraz koncentrácia arogancie moci, s ktorou sa tam mladí ľudia môžu stretnúť.

Isteže nehovorím o každom jednom učiteľovi. Hlboko si vážim každého jedného pedagóga, kto sa tomuto všetkému dokázal vyhnúť. Hovorím však o ich kolegoch, o ich nadriadených a o celom systéme, ktorého sú súčasťou.

Ostáva otázka, ako vychovávať a vzdelávať deti. A ako aktuálny systém zmeniť…

Marek Zajac. Podnikateľ, autor a expert na partnerské vzťahy.

Mohlo by sa vám páčiť:

Mnohí by chceli svojho koníčka premeniť na obživu. Barbora je príkladom toho, ako sa to dá. Viac nájdete v rozhovore.