Zozadu sa vidíme zriedka. Zozadu sme vždy viac sami sebou. Nič neprilepšujeme. Nič nezakrývame.

Oprášte svoj zadok

Predstavte si veľkoplošnú študovňu v suteréne vysokoškolského internátu pred mnohými rokmi. Ten typický pach prepotených čalúnení stoličiek, ak vôbec ešte nejaké mali. Preplnená študentami, tváriacimi sa, že študujú, vrátane mňa.

Vo chvíli, kedy som už asi tretíkrát začala čítať tú istú stranu o stochastických modeloch vo financiách, prišiel za mnou spolužiak s bizarnou prosbou:

„Môžeš ma, prosím, nakresliť zozadu?“ opýtal sa úplne vážne.

„Čo? Zozadu? Prečo?“ čudovala som sa.

„Všetci mi hovoria, že mám vzadu na hlave tri a pol hniezda.“

V študovni sa dejú vždy najčudnejšie veci, ale toto?

„Aké hniezda?“

„No predsa víry vo vlasoch.“

„Pozri sa do zrkadla,“ odbila som ho.

„Nemám druhé. V jednom sa neuvidím,“ namietal.

„A nestačí ti, keď ti to poviem?“

„Nie, lebo môžeš klamať. Preháňať alebo zľahčovať. Tak ako aj ostatní. Ale, keď to nakreslíš, tak tam nedokážeš klamať. V umení je pravda, tam dávaš srdce. A chcem sám vidieť, ako to vyzerá.“

To mal pravdu. V umení nikdy nepredstieraš, v umení dávaš všetko von, všetky pocity tak, ako sú. Nič nezakrývaš. Popravde. Inak by to nebolo také krásne. Emóciu skrátka neoklameš.

A tak som ho nakreslila. Bol to môj prvý a posledný „portrét“ zozadu. A musím povedať, že bol kultový. Aj bez internetu a sociálnych sietí mal rekordný počet „zhliadnutí“.

Odvtedy sa často pozerám na ľudí zozadu.

Muži majú väčšinou vzadu vykasané tielko, košeľu, pokrčené nohavice. Ženy sú na tom trochu lepšie, ale účes nie je vždy zozadu taký perfektný ako spredu.

Spredu sa vidíme denne, poniektorí aj niekoľkokrát. Ale zozadu sa vidíme zriedka.

Zadkom nevenujeme až takú pozornosť. Teda okrem J. Lo (Jennifer Lopéz), tá si svoj zadok cení veľmi, až na 17 miliónov eur.

Ale späť k iným zadkom.

Zozadu sme vždy viac sami sebou. Nič neprilepšujeme. Nič nezakrývame.

Aj zadný dvor je vždy menej uprataný ako ten predný, ktorý vidieť z ulice. Teda, ak hovoríme o bežných ľudských príbytkoch, kde žijú ľudia, ktorí nie sú posadnutí dokonalosťou alebo nie sú fanúšikovia Přemka Podlahu a záhradka je ich vášeň a hobby. Alebo nemajú na zaplatenie profesionálnej záhradníckej služby.

Mám na mysli také tie zadné dvory starých domov, ktoré už majú čo-to odžité a sú zahádzané kolobehom života.

V skriniach máme vzadu veci, ktoré buď chceme schovať, alebo ich nepoužívame, ale nedokážeme sa ich zbaviť. Sú tam odložené, zabudnuté. Skúste sa pozrieť, čo máte v zadných častiach políc v skriniach. Možno nájdete niečo, čomu sa potešíte. Treba sa len pozrieť dozadu.

Takýto zadný dvor máme aj v sebe.

A keď ho poupratujeme a povyhadzujeme všetok bordel a chaos, utrieme prach a vyvetráme, zrazu nájdeme niečo, na čo sme už dávno zabudli. Zabudli, že to máme. Našu prirodzenosť, naturálnosť a pravdivosť. Naše sny, túžby a vášne. Stratenú iskru, ktorá nás robí nami, ale stali sme sa niekým iným.

Niekým, kto sa na seba pozerá len spredu.

A som si viac ako istá, že to, čo máme niekde vzadu, je vlastne to najlepšie, čo máme.

Tak ako môj spolužiak, ktorý bol nakoniec na svoje tri aj pol hniezda hrdý.

Silvia Grecová