fbpx

Ešte sa mi zdá, že som niečo chcel. #víkendOFFka

Zabúdate? Tak nezabudnite zabudnúť a zabudnite zabúdať.

Žijeme extrémne rýchlu dobu. Tuším to bolo naposledy 216 kilometrov za hodinu. Čoraz častejšie (asi vždy zabudnem) si kladiem otázku ako sa vyhnúť zabúdaniu, alebo ako zabúdanie včas identifikovať a predvídať, či čiastočne alebo úplne eliminovať?

A keďže som lekárom asi podobne ako sú náš pán prvý minister a zároveň nemám k zabúdaniu príbalový letáčik, lebo som nenakúpil lieky počas blek frajdej, tak som sám sebe si kládol otázku, že ktoré sú tie pravé, alebo aspoň prvé symptómy? Skrátka… Ako trénovať pamäť a prestať zabúdať?

Neviete nájsť pero? Kde by len mohlo byť?

Nebojte sa! Nemusí ísť o symptóm. Možno nezabúdate. Možno ste len taký bordelár, že by to nenašiel ani komisár Rex. A možno, ste ani nikdy, žiadne pero nemali…

Neviete nájsť okuliare?

Ani tu nemusí ísť o symptóm. Možno sú pol metra pred vami len ich proste nevidíte. Ťažko sa bez okuliarov hľadá. A nie to ešte okuliare.

Hľadáte stratené roky a svoju mladosť?

Pozor! Tu treba spozornieť. Môže ísť o vážny medicínsky symptóm.

Nehľadajte! Zaraďte sa! Vitajte v klube.

Ono to zabúdanie niekedy začína obyčajným nákupom pečiva, alebo klinčekov (potraviny), či niečoho, pre náš mozog, málo podstatného. Je zaujímavé, že pri nákupe dámskych potrieb si presne pamätám aké balenie, akej farby, s koľkými kvapkami a po koľko balené. O chvíľu budem v leveli 2. Budem presne vedieť na ktorom regáli, v ktorej uličke. Len nech mi to nedajbože nezmenia, aby som domov namiesto dámskych potrieb nepriniesol napríklad fľašu koňaku.

Aj keď, to by asi mohlo zabrať občas tiež. Páni, skúšali ste už niekto koňak nielen počas PéeMeS, ale aj v týždni po? Zaberá?

-Ináč, okrem tých klinčekov nemám kúpiť nič?

-Nič. Jedinú vec. Klinčeky.

-A jedno balenie?

-Dva sáčky.

-Vidíš, ešte že som sa opýtal. Aby sa nestalo, že sa neopýtam a kúpim málo.

A potom, o šestnásť minút neskôr, prídem domov, s kolou (víno mám ešte v pivnici jeden kartón) a klinčekmi. Položím ich na stôl, vyzúvam sa, dávam si dole bundu a vidím, že manželka sa na mňa akosi divne pozerá.

-Sranduješ?- sedela za stolom, podopierala si rukami hlavu. Ja absolútne nechápajúc sa na ňu dívam.

-Pýtam sa či sranduješ?! -zopakovala zvýšeným tónom a rukami si zakryla oči.

-Prečo?- opýtal som sa ticho, nechápavo a úprimne prekvapene.

-Toto myslíš vážne?- ukázala na balíček položený na stole,- povedz mi, že sranduješ!

-Nie,- povedal som ticho a odovzdane.

-Hovorila som, že máš kúpiť dva!

-Už sa obliekam,- otočil som sa smerom do chodby. Nejak sa mi v hlave rozjasnilo. Hmla pomaly ustúpila a mne sa prehral dialóg spred osemnástich minút… sakra dva!

Našťastie je moja manželka vychýrená nie len tým, že má vycibrený vkus, lebo si vzala mňa, ale je aj takmer dokonalá umelkyňa, čarodejníčka a kuchárka pár ekselán. A tak sa nado mnou zľutovala, neposlala ma na ďalšiu prechádzku a čarovala a varila a uvarila aj s jednou dávkou. (Ináč, pravdu povedať, nie som si už ani taký istý, že išlo o klinčeky. Je celkom možné, že to bola iná ingrediencia. Predsa to bolo minulý týždeň).

Ponaučenie, pre všetkých nás, ktorých sa toto týka. Keď vyleziete von pred dvere, vezmite do ruky mobil a namiesto písania kamošom, frajerke, či mamičke, napíšte si poznámku do mobilu. Neochráni vás to pred príznakmi, ale budete môcť dlhšie kamuflovať a vaše najbližšie okolie si nič nevšimne.

Aby som to preložil aj pre tú menej chápavejšiu časť humanoidného obyvateľstva našej planéty. Neochráni vás to, páni, pred príznakmi, ale vaša manželka si nič nevšimne!

Už normálne počujem hlasy. Že je zaujímavé, že toto sa deje v drvivej väčšine prípadov u manželiek. A v signifikantne menšej miere u mileniek.

Páni pozor! Veľký pozor!

Len raz zabudnete prísť k milenke na dohodnutú kávu a do smrti na to nezabudnete!

Našťastie, mi zatiaľ vychádza pravidlo, že najdôležitejšie nie je zobudiť sa doma, vo vlastnej posteli, vedľa vlastnej manželky, nie neskôr ako na zvoniaci budík, ale vôbec. Lebo v našich dejinách poznáme mnoho prípadov tých, ktorí toto šťastie nemali. Takže pravidlo číslo jeden: Nezabudnite si nabiť mobil.

Ale čo ak, ten hnusný Nemec príde tak nejak nenápadne a začne vám podrývať autoritu?

Úplne pozvoľna akoby nič. Najprv si nespomeniete kde ste zaparkovali, potom, či hľadáte bicykel, skúter, alebo auto, potom koľko ste povedali doma, či v krčme, že ste zarobili. Potom zabudnete či ste sa štandardne milenke sťažovali na manželku, alebo v leveli dva, manželke na milenku (a z toho môže byť riadny problém). A potom jedného dňa nebudete vedieť odpovedať, či si spomínate na svoj prvý sex. A po zamyslení sa nad otázkou, s hrôzou zistíte, že si nepamätáte ani svoj posledný.

Dám vám chvíľku?

Spomínajte

Tu si dovolím malú poznámku. Je dôležité aby ste objektívne zhodnotili časový úsek, ktorý uplynul medzi momentom poslednej radosti a dneškom. Takže pravidlo číslo dva: Historky začínajte iba vtedy, ak si dobre pamätáte pointu.

Čo však robiť, keď roky prichádzajú do vašej domácnosti akosi súčasne, naraz a k všetkým členom klanu bez rozdielu? A nebodaj si ten prerušovač neurónov postelie priamo vo vašej manželskej posteli? Veď hádam nebude spať v hosťovskej na gauči! Čo robiť v takej situácii?

Predstavte si ako sa obaja manželia snažia, chcú splniť plán manželských povinností aktuálnej päťročnice 2015 až 2020.

Ten minulý splnili len s odretými ušami, za to bez odretých lakťov a kolien. Ambiciózna päťročnica s plánom päťkrát za rok. To už mi je teda vizitka!

Tá aktuálna, menej ambiciózna sa javila pred piatimi rokmi ako splniteľná ľavou zadnou. Raz za päť rokov.

Ona sa snaží, priviera oči a leží čo najviac uvoľnene, ale nejak to nejde.

Snaží sa nemyslieť na prádlo v práčke, na plnú umývačku, na pyžamo v Lidli v akcii…

On robí všetko preto, aby uvoľnenie neprišlo, respektíve, aby už konečne odišlo, ale nejak to nejde.

Obaja sa snažia. A výsledok sa nie a nie dostaviť.

-Miláčik,- zašepká po dvoch minútach trasenia sa manžela medzi jej stehnami manželka.

-Áno láska,- vydá zo seba medzi dvoma funiacimi nádychmi manžel.

-Myslíš, že dnes z toho nebude nič?- opýta sa opatrne a snaží sa nedívať sa mu do očí. Nie preto, že by sa hanbila, ale akosi nemá ani najmenšiu potrebu sa na neho dívať vo chvíľach, kedy by jej malo byť pekne.

-Neviem, snažím sa,- odpovie manžel s roztasenými rukami, na ktorých sa snaží udržať vrchnú časť svojho roky nešportovaného tela.

-Takto to naozaj nejde. Dočerta!- zahromží manželka,- Ani ty si nevieš na nikoho spomenúť?!

Život so zabúdaním je absolútne prirodzený. Tak ako aj harddisk (voľný preklad tvrdý disk) v našom počítači, aj náš mozog si ukladá informácie a prepisuje ich len vtedy, ak mu dôjde voľná kapacita pre ďalší zápis. Čím viac voľného miesta na disku, tým menej prepisovania a reálneho mazania. Takže pravidlo číslo tri: kto maže tvrdý disk ten nemá problém.

Ešte sa mi zdá, že som niečo chcel.

Mám ten pocit akoby som na niečo dôležité zabudol…

Jozef Prazňák

Mohlo by vás zaujímať