Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Ako sprevádzať a odprevádzať umierajúceho
Nie každý, kto sa ocitne na smrteľnej posteli má možnosť, aby mal pri sebe blízkeho alebo aspoň osobu, držiacu ho za ruku.
Svetlanka
Na recepcii sedela mladšia žena a čakala na prijmovú domumentáciu.
V rozpustených plavých vlasoch a šedej bunde pôsobila skromne.
Volala sa Svetlana.
Na ceduľke nad posteľou, kde mala napísané svoje meno, som si všimla jej rok narodenia. 1972.
Zaujímavé, Svetlana bola mojou rovesníčkou.
Osmelila som sa a pozvala som ju do spoločenskej miestnosti. Ponúkla som jej knihy, ktoré by si mohla požičať v dlhej chvíli.
Keď som sa ocitla na oddelení kde ležala, nazrela som jej do izby a zamávala som na pozdrav.
Usmiala sa a pokračovala v ťukaní do klávesnice svojho počítača.
Uvedomila som si, ako je ťažšie osloviť mladú ženu, než staršie pacientky a pacientov, na ktorých som bola zvyknutá.
Nebol dôvod sa jej vtierať do priazne.
O niekoľko dní som kráčala zamyslene chodbou na prízemí. U Svetlany boli pootvorené dvere. Nazrela som.
S prosebným výrazom v tvári mi oznamovala: “ Prosím vás zavolajte sestru, potrebujem na toaletu…”
Jej toaletný vozík stál hneď vedľa postele.
Ponúkla som jej svoju pomoc a zoslabnutej Svetlane som pomáhala vstať z postele.
Poďakovala a odvtedy sa medzi nami pretrhla bariera mlčanlivosti.
Navštevovala som jej izbu pravidelne.
Svetlane už dávnejšie diagnostikovali rakovinu a k nám do hospicu prišla “ odísť”.
Nech to zneje akokoľvek odvážne, bola to tvrdá realita.
Svetlana bola pripravená.
Do počítača, ktorý mala na stolíku vedľa postele písala svoju záveť.
***
Zamýšľam sa, čo má naozaj človek, ktorý sa ocitne v situácii ako Svetlana, robiť.
Kolegov, ktorí sa prišli s ňou do nemocnice rozlúčiť, rodinu, ktorá žije v zahraničí, personál, ktorý jej podá stravu, lieky a postará sa o hygienu?
Dobrovoľníčky a kňaza?
Ale čo keď zomierajúci nikdy do kostola nechodil, a žil ako ateista?
Alebo je iného vierovyznania?
***
Svetlana prestala hovoriť.
Ležala odovzdane na lôžku a do jej tela po kvapkách vtekal infúzny kokteil.
Pristavila som sa pri jej lôžku a rozprávala som.
Slová sa zo mňa rinuli spontánne, viacmenej riadené pocitom ako predpísaným protokolom v knižkách. / Ak vôbec taký návod existuje/
„Ak si želáte, aby som za vami ešte prišla, stisknite mi ruku,“ zašepkala som.
Prikývla hlavou.
Odchádzam z izby Svetlany s číslom sedem.
Na jej stolíku som zanechala obrázok oslnivej lúky, ktorý sme pre ňu v klubovni s pacientami vytvorili.
Neviem presne o čom uvažovala Svetlana, keď odchádzala do večnosti.
***
Viera a nádej, že život smrťou nekončí ale pokračuje, môže byť vo chvíľach zomierajúceho úľavou a duševným pookriatím.
Myslím si, že človek, ktorý sa rozhodne pri lôžku „odchádzajúceho” stáť a sprevádzať ho na jeho ďalšej ceste, by nemal myslieť len na svoje presvedčenie.
V čo alebo koho verí.
Pri lôžku ako sprevádzajúci je vhodné byť v hladine neutral.
Len ste, počúvate, vnímate a ak sa túžite pomodliť, lebo vám to vaša viera napovedá, tak sa pomodlíte.
Ale potichu.
Rešpektujeme vôľu a presvedčenie človeka, ktorý odchádza a nie to, čo my ako presvedčení považujeme za potrebné.
Svetlanka odišla pokojne a odniesla si so sebou svetlo svojho mladého 44 ročného života.
Dostala som možnosť ju sprevádzať v posledných chvíľach jej života.
A za to ďakujem…
Raz
Raz odídeme
do hĺbky večného ticha,
do šteklivej fantázie,
kde aj kameň vôňou dýcha.
Raz odídeme
do kolosea obrých hviezd,
na Venušu železnicou
necháme sa zviesť.
Raz odídeme
do vysnívanej zeme,
kde existuje „všetcivšetko“,
čo bolo vymyslené.
Raz odídeme,
ale my zídeme sa zas,
silnejší a skúsenejší
opäť v rúchu bez príkras.
