Martin Miler: Po vyhorení som na psychoterapii, vo svojej imaginácii, stretol malého Martina

Viete, čo je to Nezábudenník? No, ide o to pripomenúť si a nezabudnúť. To sa v istom veku oplatí…

Človek má selektívnu pamäť. Veľmi rýchlo zabúda a nepamätá si. A pritom, niektoré veci je fajn si pamätať… Martin sa s tým pohral a vznikla knižka, ktorá aj mnohým nám, čo sme mladosť prežili za socíku, dovolí spomenúť si na veci, ktoré dnešní mladí ľudia ani nechyrujú…

Tak som sa s Martinom porozprávala…

Martin. Ty si psychológ. Prečo si sa vôbec rozhodol napísať knihu?

Hm, odkiaľ začať? Knihu som chcel napísať už dávno, možno aj pred pätnástimi rokmi. Len vtedy som nevedel, že o čom. Medzi tým sa v mojom živote, udiali rôzne veci, na konci ktorých som, vyhorel. No, a aby som mohol povstať z popola, ako Fénix, musel som si nájsť nové palivo, ktoré budem páliť. Papier horí dobre a ja som si spomenul, že som chcel napísať knihu. To sa písal rok 2017.

Začal som si do zošita písať poznámky. To mi však nestačilo. Tak som prešiel k písaniu fiktívnych rozhovorov. Medzi mladíkom a starým mužom. Písalo sa mi to dobre, ale keď som si to po sebe prečítal, tak to bolo akési, také plané. Bla, bla, bla. Medzičasom som už hľadal, či by sa nenašiel nejaký kurz písania. Nič som nenašiel. Až v zime, roku 2018, som natrafil na akcii Akčných žien s názvom „Písanie ako sebarealizácia na Soňu Borušovičovú, ktorá tam ani nemala byť, ale iná dáma sa „zasekla“ na letisku v Londýne, tak prišla za ňu zaskočiť.

Tá v závere svojho vystúpenia povedala, že teda mimochodom ona robí také kurzy písania. Prihlásil som sa a keď bol čas, predostrel som jej môj zámer. Ona s láskou, ale surovo, rozmetala moje plány. Teda nie hneď, tak postupne. S tým, že veď dobre si to vymyslel, len to asi veľmi nebude nikto čítať. Tak sa stalo, že som prestal písať knihu, ktorú som písať chcel. Lenže písať som stále chcel a zasa som nevedel čo.

Keďže už môj mozog pracoval v istom, zmenenom rytme, začal mi ponúkať námety. „Pamätáš, keď si vtedy išiel u babky na ryby?“ „A čo to lezenie na stoh slamy?“ „A výlety s Fezom za koľajnice?“ „A ako ste chodili spolu na lodenicu?“ „A…“ A tak to išlo jedno za druhým. No a potom Soňa a Katka a Veronika povedali, že tak, ale tuto je taká Martina a ona má také, že 40plus a jej sa to určite bude páčiť. Tak sa mi táto kniha prihodila.

Ako spracovať vyhorenie a naštartovať sa

Ako hovoríš, mnohé príbehy vyšli aj v našom magazíne. Je v knihe aj niečo navyše? Alebo inak?

Niečo je navyše a mnohé je aj trochu inak. Na 40plus vyšlo okolo tridsať príbehov a v knihe je ich okolo päťdesiat, to je to navyše. A to inak spočíva v tom, že Soňa navrhla, aby som to upravil tak, že z tých príbehov dám preč starého Martina a ostane len ten malý, zo základnej školy. Takže v tomto je zase toho viac na 40plus. Možno bude pre čitateľov a čitateľky zaujímavé, porovnať si texty a posúdiť, čo sa im páči viac.

Ktorý z príbehov je tvoj NAJ? A prečo?

Tejto otázky som sa bál, lebo všetky tie príbehy mám rád. No asi najsilnejší je predsa len ten prvý. Keď som, už ako dospelý muž, na svojej psychoterapii, vo svojej imaginácii stretol malého Martina. Akoby sa mi vtedy vrátil späť chýbajúci kus môjho ja, mňa. Myslím, že aj vďaka tomu som sa dostal k písaniu. Lebo som sa mohol opäť naplno vrátiť do toho chlapčenského času. Bez hodnotenia, bez obáv. Len tak, s ľahkosťou a láskou, ku všetkému, čo som vtedy zažil.

Ako sa ti spolupracovalo s ilustrátorom?

So Zuzanou „Zunou“ Straňankovou ma zoznámila Soňa. V úvode sme sa bavili, že by som chcel zopár, tak do dvadsať, ilustrácií do mojej knižky. No a Zuzka začala čítať a začala kresliť a ilustrácii bolo viac, ako príbehov. Vraj, aby som si mohol vybrať. No a mne sa tak páčili, že som si z nich vybral, všetky. Takže je jasné, že sa mi spolupracovalo dobre. Rovnako ako s grafičkou Veronikou Boškovou, ktorá urobila nádherný obal a každý, kto chytí (z mojej generácie) knihu do ruky povie, „jéj, takýto zošit sme mali na…“

Kde si môžu čitatelia knihu objednať?

Knižka sa dá objednať na mojom e-shope martinmiler.sk A aby som sa v závere vrátil späť k tomu čím sme začínali, že som psychológ, tak tí a tie, ktorí si knižku kúpia, popri, dúfam dobrom čítaní, prispejú aj na dobrú vec. Jedno euro z každej knižky pôjde Nezábudenníkovej menovkyni, linke Nezábudka, ktorú prevádzkuje Liga za duševné zdravie. Ďakujem.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Mohlo by vás zaujímať

Rozhovor s Martinom Knutom: Dá sa odmerať duševné zdravie?

 

Mohlo by vás zaujímať