Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Ako som sa nechtiac stala vešticou…
Určite to poznáte, niečo sa stane a vy môžete povedať: „Vidíš, vidíš, však ja som ti to vravela a neposlúchol si…“ Všetci to nenávidíme, a predsa to občas robíme. A aj ja som sa tak nedobrovoľne stala vešticou alebo veštkyňou? Čo je správne?
Neveštila som nikomu osud z krištáľovej gule…
Vôbec nie, akurát som v jednom zo svojich predchádzajúcich blogov o Libanone na sme.sk napísala, že je len otázkou času, kedy vyjdú aj na Slovensku ľudia do ulíc a budú sa snažiť o to, aby sme neskončili ako v Libanone – tí, čo nevedia, čo sa tam deje, len toľko, že krajina je na pokraji kolapsu, bez elektriny, základných potravín, liekov a de facto bez vlády a pomaly, ale isto smeruje ku katastrofe. A pritom, ak si spomeniete na dejepis zo základnej školy, táto krajina bola kedysi kolískou starovekých Feničanov, slávnych moreplavcov, staviteľov a umelcov…
Priznám sa však úprimne, že som si to „vyjdenie do ulíc“ rozhodne nepredstavovala ako to, čo sa dialo minulý týždeň v Bratislave a ani to, čo sa tam deje teraz. Nepredstavovala som si agresivitu, hrubé slová, urážky, vajíčka či kečup a skandovanie: „Vydajte nám parlament!“ a podobne. Vydržala som pozerať iba kúsok nejakého videa a automaticky ma to vrátilo do nedávnej minulosti, kedy podobne rozvášnený a agresívny dav vtrhol do amerického Kapitolu. Bol to podobný hnus, ako ľahko sa dajú ľudia nahuckať a zmanipulovať, a to všade na svete…
To, čo sa deje v týchto dňoch, je len tichým pokračovaním, ale možno o to nebezpečnejším, že vzbudzuje v ľuďoch predstavu, že polícia aj vláda je bezmocná a môžu všetko. K čomu to povedie?
Moja predstava o protestoch, ktoré by mohli zmeniť Slovensko, bola podobná tej z novembra 1989, kedy ľudia išli do ulíc, lebo boli „za niečo“…
Mám smutný pocit, že títo dnešní sú iba „proti niečomu“, neponúkajú alternatívu, čo robiť, víziu lepšej budúcnosti, prišli tam, lebo mohli a mohli byť chvíľu dôležití a vykrikovať o slobode. Aj keď som si nie istá, že či všetci vedia, čo si pod tou slobodou predstavujú. Slobodu, že sa nedajú zaočkovať? Však to môžu, je to na nich. Takisto sa slobodne rozhodnúť, či cestovať, alebo necestovať – je to na každom z nás.
Ja momentálne žijem v Česku, v Brne, lebo tu žije môj starší syn s rodinou. Mladší syn s nevestou žijú v Bratislave, a tak sme sa dali všetci zaočkovať, aby sme sa mohli vzájomne navštevovať a spokojne sme tak už niekoľkokrát prekročili hranice. V Česku, napríklad, je ešte stále horúcou témou správ informácia o tom, že u nezaočkovaného lekára českej olympijskej výpravy prepukol v Tokiu Covid-19 a zároveň boli pozitívne otestovaní aj viacerí športovci, a tak museli ostať v karanténe a stále sa vyšetruje, ako k tomu mohlo dôjsť a kto je za to zodpovedný.
Priznám sa, že keby som bola na mieste niektorého z tých športovcov, pri mojej prchkej povahe by som to asi nerozchodila, že som päť rokov makala ako šrob, aby som sa dostala na olympiádu a keď som konečne tam, tak nemôžem súťažiť – pritom nie mojou vinou…
A tak teraz vážne rozmýšľam nad tým, čím ukončiť tento blog, aby som sa zase nestala nechcene vešticou a aby sa nestal v podstate opak toho, čo som si predstavovala.
A tak radšej už asi nepoviem nič a budem dúfať v zázrak, ktorý by pomohol Libanonu aj Slovensku…
Autorka je spisovateľka a blogerka
Korektúry: Katarína Málková
Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/
