Ako si všímať znamenia, keď sa vyberiete iným smerom v živote? Pomôž si a aj pán Boh pomôže?

Ako si všímať znamenia, keď sa vyberiete iným smerom v živote? Pomôž si a aj pán Boh pomôže?

Poznáte tú vetu, že keď idete správnym smerom, celý vesmír sa spojí, aby vám pomohol? A platí to tak? Ako si všimnúť či na správnej ceste ste? A čo sú to tie znamenia? A existujú aj falošné znamenia?

Rozhodovanie verzus rozhodnutie…

Možno premýšľate nad zmenou, ale drží vás niečo na mieste, kde ste. Napríklad v práci. Čo je to, čo vás drží? Skúsili ste si to napísať na papier? Ja som na poslednom pracovisku, čo bolo pred 8 rokmi zažívala neuveriteľné veci. Dostávala som signály, že DOSŤ. Nepočúvala som ich. Bola som rada, že ma ešte niekde chceli, keďže som sa posledné roky predtým dozvedala, že pracovný trh nechce ľudí okolo 50-ky na manažerských pozíciách.

Preto som bola veľmi rada, že ma ešte niekde chceli. A snažila som sa dokázať, že som dosť. Pracovala som od rána do večera. Vymýšľala stratégie. Niekedy som sa v noci zobudila a zapisovala som si. Moje nápady však nepadali úplne na úrodnú pôdu a ja som cítila, že mi to prestáva dávať zmysel. Ale aj tak som sa DRŽALA. Predstava, že ostanem takpovediac „na vode“ ma strašila. Plán, čo robiť som nemala. Skúsenosť s pohovormi za posledné roky bola zlá…

Čo budeš robiť, moja? 

Čo budeš robiť, moja? Takto som sa pýtala sama seba. A tak som stále pridávala na tempe. A dostávala som znamenia, ktoré som si nevšímala.

Napríklad: Objavila som si dajakú bodku na malíčku ľavej ruky. Pod nechtom. Nemala som čas to riešiť. Lak to prekryl. Raz si moja kamarátka všimla, že mám malíček napuchnutý. „Čo to tam máš?“

„Ale, neviem. Budem to riešiť, ale teraz nemám čas.“

Veľmi sa na mňa nahnevala. Na druhý deň ráno sa zmenil malíček na veľkosť palca a to som sa už preľakla. Išla som teda na pohotovosť. Dívali sa tam na mňa ako na bezdomovkyňu. „Ako ste to mohli nechať zájsť tak ďaleko? Veď vám asi budeme musieť stiahnuť necheť! A ešte chvíľu, tak možno aj amputovať malíčk!“. Sedela som tam a plakala.

„Viete, nemám čas. Veľa práce. Odkladala som to…“

Riešenia…

Napokon sa to vyriešilo. Mám necheť aj malíček. Ale bol to prvé znamenie, že začni sa starať o seba. Nepolož svoj život za „firmu“

O pár dní, keď sa opäť v práci situácia zhoršila a pribudli ďalšie zadania, pridala som v pracovnom tempe. Raz ráno som vstala a syn mal zvýšenú teplotu. 37,3.  Ja som vedela, že ma čaká dôležitá porada.  Syn mal však písať písomku z matematiky. Potreboval jednotku, aby mal dobrý priemer. Muž nebol doma, tak som poslala syna do školy a poprosila som ho, aby len napísal písomku a išiel potom k lekárovi. Mal teplotu, ale nebola to horúčka. Vravela som si, že to zvládne. Sadla som do auta a letela som do práce.

Keď som išla pešo z parkoviska (musela som prejsť celý prístavný most a ďalej prejsť časť Starého mesta…) tak niekde v polke mosta mi zazvonil telefón. Volala triedna. Pýtala som sa či myslím vážne, že má ísť syn sám k lekárovi sám, veď má zvýšenú teplotu. „On to zvládne. Ja musím byť na porade. Ideme uvádzať na trh nový produkt…“. Zložila som. MATKA ROKA som…

Po líci mi tiekla slza. Zahmlilo sa mi pred očami. Zložila som telefón a potkla som sa. Natiahla som sa na tom moste v celej dĺžke. Telefón sa rozbil a mne tiekla krv z nôh ako šialená. Ľudia naokolo ma dvíhali. Jeden Francúz sa ma pýtal či som v poriadku. Ja som hmlisto odpovedala.

"Je vais bien"

Pozbierala  som sa, presvedčila som všetkých, že som OK. A tackavo som prišla do firmy…

Cítila som, že robím chyby…

Cítila som dlhšie, že musím zmeniť smerovanie. Nevedela som však odísť. Bála som sa, čo so mnou bude ďalej. Ale idúcky do firmy som už vedela, že musím skončiť. Aj tak sa mi nedarilo presadiť zmeny, ktoré tam boli potrebné. Triasla som sa od strachu, ale dala som výpoveď.

Od toho momentu prešlo 8 rokov.

Vznikla nová cesta, ktorá je kompletne moja. Vesmír mi dlho dával znamenia, ktoré som nepočúvala. Strach bol to, čo rozhodovalo, keď som váhala a veci museli zájsť až tak ďaleko, že som ohrozovala vlastné zdravie. Boh vie, čo by sa bolo dialo, ak by som tvrdohlavo pokračovala a držala sa svojho miesta na pozícii „riaditeľka“ a s istotou príjmu. Možno by som už bola aj po smrti. Čo ja viem?

O tom, ako si všímať znamenia či ste na správnej ceste bude moja prednáška na Festivale poznania. Už v termíne 18 – 20.7.2025 sa teším na každého jedného z vás. Moja prednáška bude 19.7.2025. Lístok sa dá kúpiť na 3 dni alebo denný lístok. Lístky sú dostupné tu: https://www.festivalpoznania.sk/lektor/martina-valachova/

Pripravila a teším sa na osobné stretnutie: Martina Valachová