Aj americkí vedci vždy na niečo zaujímavé prídu, čo som ja horšia? Testujem na sebe a píšem o tom : – )

Som typický blíženec. Sto ľudí v jednej hlave. Ale sme dobrá partia, vychádzame spolu a drobné hádky znášame s prehľadom.

Eva Czermak vyštudovala protipožiarnu ochranu, takmer sa stala letuškou, mala krčmu aj cukráreň. Dnes robí v logistike a pred pár dňami mi napísala, že síce ešte nemá 40, ale rada by písala práve do nášho magazínu. Poslala mi 4 texty a poviem vám, že je sa na čo tešiť. Preto som Evke navrhla, aby sme urobili rozhovor. Nech ju trochu spoznáte.

Evka, čo ťa napadlo študovať protipožiarnu ochranu? Ako si sa k tomu dostala?

Po strednej škole – obchodná akadémia v Zlatých Moravciach, som sa netradične dopracovala na vysokú školu zameranú skôr na technický smer a nie ekonomický, aj keď teda účtovníčka som nikdy byť nechcela, na to nemám trpezlivosť. Takže som nastúpila na Technickú univerzitu vo Zvolene, odbor protipožiarna ochrana. Sama som si vtedy hovorila, čo sa to deje a čo tu robím, chémiu ma chodila doučovať moja stredoškoláčka sestra z gympla, kockatá hlava so super analytickým mozgom.

Celý deň sme pozerali filmy a v noci ma učila na skúšky, celkom sranda, zvládli sme to. Po odovzdaní diplomovky som sa cítila slobodná ako vták a myslela som, že svet mi leží pri nohách. Diplomovka bola dobrá, ja som mala ešte 6 týždňov do obhajoby a všetko hotové – až napodiv ľahko mi to išlo. Tak som sa rozhodla, že budem chodiť predávať kvety a melóny na trh.

Dedo bol záhradník, čo-to vypestoval on, čo-to som si išla kúpiť dolu „namaďare“, ako to vola,l a už ráno s východom slnka som sa rozkladala na trhovníckom stole vedľa mojej tety, ktorá sa tiež takto realizovala a stále aj realizuje. Bolo to krásne a bezstarostné obdobie, veľa smiechu a málo rozmýšľania.

Moja obľúbená konverzácia, keď si niekto nerozhodný prišiel okúňavo „vyhutujúc“ kúpiť kvietky (nehovorím, že vždy žena, ale…):

Ona: Je toto na slnko alebo do tieňa?

Ja: A kam by ste to chceli dať?

Ona: Na slnko/do tieňa (na odpovedi vtedy nezáležalo).

Ja: No presne toto máte také, ako hľadáte.

Ona: A aká je to farba?

Ja: …a akú by ste chceli?

Ona: Takú bordovú…

Ja: Toto, čo držíte, je zrovna bordová, aha, ako dobre to vy ovládate, pani, lepšie ako ja, by ste si mohli aj kvetinárstvo otvoriť…

A bolo… Ona spokojná, povzbudená a potešená svojimi novoobjavenými schopnosťami, ja tiež spokojná svojim obchodníckym talentom a vždy sa „zadarilo“, aby dobre bolo, bez dodatočných sťažností. Ideálny relax. A zistila som, že aj predávať vlastne viem a čo mi na konci dňa zostalo, som väčšinu rozdala… všetci spokojní.

Po obhajobe diplomovky som zistila, že rada rozprávam. Viem… niektoré dievčatá na to prídu už v troch rokoch, mne to trvalo trošku viac. Celých 20 minút počas mojej prezentácie na obhajobe ma všetci velikáni našej katedry museli počúvať… bol to skvelý pocit.

Po skončení VŠ som mala prvý pokus o zamestnanie v IBM – ako „customer service pre nemecky hovoriace krajiny“… Nič pre mňa, „hajlajt“ dňa bol obed v Poluse, takže na ďalší rok hop naspäť na školu. Mala som tam vtedy frajera a chceli sme sa vziať a byť stále spolu…

Tak som začala s doktorandúrou, sem tam som učila mladých študentov, čo bola veľká zábava, hlavne keď písali testy a mali také vystrašené bledé tváre, ako 5 rokov pred nimi aj ja, no ja som sa tvárila prudko profesionálne a tvrdo, aj keď mi v duchu bolo nesmierne zábavne. Zväčša som však robila výskum, ktorý spočíval v podpaľovaní čalúnnických skladieb materiálov rôznymi kreatívnymi spôsobmi. Zábava…

Na výške som zistila, že ma baví aj písanie, písala som odborné články, publikácie, prispievala som do zborníkov a pomáhala aj pri písaní skrípt. No po svadbe prišlo rýchlo vytriezvenie a do pol roka aj rozvod. Tam skončila aj moja kariéra pani profesorky… Odišla som s titulom PhD. za menom, zvesenými plieckami a verila som, že život bude čoskoro zase OK. Omyl, trvalo to dlhoooo, no dočkala som sa.

Po skončení školy si sa takmer stala letuškou… To je od hasičského zariadenia dosť vzdialené… či?

To veru áno, skôr to začalo ako nevinné rozptýlenie čerstvo po rozvode, len tak proste vypadnúť na výlet do Bratislavy. Šla som ako sprievod s kamarátom, nakoniec ma nahovoril, nech skúsim s ním absolvovať pohovor aj ja, že sa možno zabavím. Záhadou je, že som prešla všetkými kolami a z viac ako stovky účastníkov/čok NÁS vybrali 19… áno, aj mňa. Tie pohovory trvali 4 dni… už som mala aj v Dubajsku izbu a spolubývajúce vybraté, no sekla som sa.

Proste som sa zľakla, že tak krátko po rozvode, emočne rozbitá ako Picassove obrazy, podľahnem čaru nejakého arabského šejka a budem jeho dvanásta žena. A to neviem, či by mojich 99 ďalších kamošov, žijúcich so mnou v hlave, prežilo…

Nasledovala etapa krčmárky, ako si to sama nazvala. To ukončila korona?

Nie, to sa nám ešte o korone ani nesnívalo, v tej dobe sme ešte normálne a bezstarostne na seba pľuli počas emotívnych rozhovorov a hádok. Krčmárka som bola 3 roky, potom som si otvorila kaviareň. Dedinská krčma mala ohromné čaro, naučila som sa čapovať pivo, čapovať Diesel (pivo s kofolou) a iné podivnosti, hovoriť s chlapmi ako chlap, so ženami ako chlap a videla som niekoľko bitiek…  jednu aj ženskú a dokonca som na papuľu skoro dostala aj ja…

A zo dva razy som skoro dala aj ja veru na papuľu chlapovi. Veľa som sa naučila, veľa mi to dalo, okrem iného aj kopec úžasných spomienok, úsmevných historiek a doživotných priateľov.

Ty si robila aj riaditeľku futbalového štadióna. Čo ťa k tomu doviedlo a čo ti to dalo?

Obec sa rozhodla vdýchnuť život staršiemu komplexu futbalového štadióna, ktorý bol počas svojich najlepších rokov vychyteným miestom pre športovcov, ale aj rôzne podujatia. Mal tu napríklad oslavu svojej 50-ky aj cigánsky vajda zo Zlatých Moraviec, čo bola akcia ako z rozprávky, dokonca si spomínam, že to bolo vtedy aj v správach. Výkonná riaditeľka futbalového štadióna bola pozícia pre mňa úplne nová.

V podstate som robila zo začiatku všetko, upratovačku, čašníčku, krčmárku a sem-tam som aj v kuchyni pomáhala. Ale podarilo sa, dnes je štadión rozbehnutý a verím, že bude rásť a fungovať. Vtedy som sa stala aj prezidentkou futbalového klubu OFK Tatran, to bolo magické a zábavné… Aj keď som nevedela, čo je to „kopať jedenástku“ (ak sa to tak volá), ale neskôr som prišla na čaro vykrikovania počas zápasu „poďme kur*a chlapciiii… hraj na tie nohyyyy“ – bolo jedno, na koho kričím, ale bolo to super!

Aktuálne robíš v logistike a rada píšeš. Na čo sa môžu čitatelia tešiť? Spomínala si rôzne testovania. Podeľ sa s nami bližšie.

Áno, venujem sa externému (niekedy aj extrémnemu) logistickému poradenstvu, teda sa montujem do všetkého a snažím sa to preonačiť na svoj spôsob, nalinajkovať, zjednodušiť, nech to tečie, ako má… Čo sa týka písania, píšem rada, píšem veľa a niekedy to aj dáva zmysel, no nie vždy…

Prednedávnom som mala zdravotné problémy, vrátili sa komplikácie so štítnou žľazou a ja som začala napúchať ako kysnuté cesto, tak som sa rozhodla, že to musím vyriešiť. Začala som hľadať a skúšať.

Niekedy som sa smiala aj sama na sebe, aj moja rodina sa pobavila, hlavne mamina. Je zdravotná sestra a častokrát sa len smiala, keď som jej ráno poslala novú vygúglenú diagnózu so slovami „pozri maminka, čo mi dnes môže byť“… Mamina je psychiatrická sestra, takže na bláznov a poruchy tohto druhu je zvyknutá. Tak som si povedala, že budem skúšať všetko možné aj nemožné a hádam niečo z toho zaberie.

A keď už takto testujem, treba sa podeliť so skúsenosťami. Veď aj americkí vedci vždy na niečo zaujímavé prídu, čo som ja horšia? Otestujem na sebe a napíšem, možno niekomu pomôžem a ak aj nie, aspoň niekoho pobavím…

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Korektúry: Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/