fbpx

Hovorí sa, že svet je plný krásnych žien, ale… Viete, čo dnes musí žena mať, aby bola Femme fatale?

Ako sa stať Femme fataleFemme fatale

V jednom knižnom príbehu sa mladý muž rozhodoval medzi dvoma ženami. Ženou, ktorá bola krásna, múdra, očarujúca,  šarmantná, tajomná a vzrušujúca Femme fatale a „tou druhou“, ktorú mal rád, ale… Nakoniec si vybral Femme fatale. Po pár rokoch si uvedomil, že Femme fatale si vlastne nemôžte zobrať za manželku, lebo potom už nie je Femme fatale. Tá tajomnosť a nedosažiteľnosť sa nejak stratí a je po osudovosti.

Čo robí ženu osudovou?

Kedysi bola Femme fatale žena, ktorá nebola len krásna, ale vyžarovala z nej múdrosť, rozhodnosť, osobitý šarm, nedostupnosť a taká tá jedinečnosť.

Krásna, silná a múdra Kleopatra, očarujúca a zvodná Mata Hari, originálna a odvážna Coco Chanel alebo božská Marilyn Monroe so svojim sexapealom a ctižiadostivosťou. Každá z nich bola niečím výnimočná a opradená tajomstvom. Očarovali nie len mužov, ale celý svet.

Pre francúzskeho básnika Luisa Aragona bola Femme fatale jeho žena Elsa, mimochodom švagriná Vladimíra Majakovského. Zbožňoval ju a ospevoval počas celého života, aj po jej smrti. Miloval ju, písal o nej básne, bola jeho múzou a inšpiráciou. A to aj napriek tomu, že po jej smrti priznal homosexuálne sklony.

A dnes? Čo dnes musí žena mať, resp. ako sa stať Femme fatale?

Hovorí sa, že svet je plný krásnych žien, ale ozajstných Femme fatale je málo. A sú dnes vôbec ešte nejaké?

A čo taký Homme fatal, teda osudový muž? Keď vynechám  Seana Conneryho, Harrisona Forda, Paula Newmana alebo Roberta Redforda (nechám vám minútku na predstavu), pre nás, ženy, sú osudoví muži väčšinou takí, s ktorými sme neprežili klasický vzťah. Vždy bolo niečo, prečo sme spolu nemohli byť. Lebo mal vážnu známosť, musel odcestovať, skrátka zasiahol nejaký čudný osud a nám po ňom zostala pekná spomienka a otázka, aké by to mohlo byť keby….

A on zostáva tým ideálnym mužom z minulosti. Nestihol sa pretransformovať na muža so svojimi otrepanými vtipmi, špinavými ponožkami, chrápaním, neurózami, ignorovaním, hundraním …

Rozmýšľali ste niekedy, aké by to asi bolo, keby príbeh osudovej alebo nenaplnenej lásky pokračoval?

Napríklad keby osudová láska osudovej Júlie a osudového Rómea neskončila tragédiou? Čo by s nimi bolo po rokoch?

Malá ukážka, pre zjednodušenie zasadená do súčasnosti:

[PRVÉ DEJSTVO]

[1. výstup]

Júlia vešia prádlo na balkóne. Rómeo pobehuje nervózne po izbe a nadáva.

Rómeo: „Júliaaaaa, kde do čerta si dala zase moje kopačky? O polhodinu mám futbal. A kde do pekla zase si?“

Júlia:     „Kde by som bola, na balkóne.“

Rómeo: „Zase postávaš na tom balkóne. Koho tam vyzeráš????“

Júlia:     „Koho by som vyzerala. Vešiam prádlo. Zase si sa včera vrátil ožratý a špinavý ako sviňa. Bohvie, kde si sa zase váľal. A nemám to prádlo ani kde vešať, na tomto malom balkóne. Už roky trčíme v tejto kutici a nebyť našich, tak nemáme ani tú.“

Rómeo:  „Jasné, Tvoji rodičia, to je naša spása.“

Júlia:       „Mala som ich počúvnuť a zobrať si Parisa. Kde by som teraz bola. Čo som ja všetko pre teba obetovala a riskovala. Aj jed som vypila. Mohla som zomrieť. Odvtedy mám migrény. Bohvie čo tam ten bláznivý Lorenzo namiešal. A ty???  Zapichneš mi bratranca a zdrhneš do Mantovy. To bolo jediné, na čo si sa zmohol. Pribehol si, až keď si sa dozvedel, že som „mŕtva“. Zbabelec. Ešteže som sa prebrala skôr ako by si zapichol aj úbohého Parisa. Za dvojnásobnú vraždu by si sedel doteraz. Máš šťastie, že ťa môj otec z toho vysekal, keďže sme už boli manželia a bola som tehotná. Takú hanbu by neprežil.“

Rómeo:  „No samozrejme, za všetko môžem ja. Veď ten tvoj podarený bratranec mi zabil kamaráta. Vieš čo? Strč si tú svoju malomeštiacku rodinku niekam. A povedz mi už konečne, kde si mi dala tie kopačky!!!

Júlia čistiaca zablatené Rómeove kopačky na balkóne ich hádže smerom na Rómea. Rómeo po čistom zásahu ležiaci na zemi s kopačkami okolo krku nehybne leží a nadáva.

A fatálne je zrazu banálne.

Ale občas myslieť, aké by to bolo, keby… Myslieť na toho osudového muža alebo osudovú ženu, vôbec nie je zlé. Donúti nás to rozmýšľať, prečo nám bolo tak dobre, prečo sme sa skvelo cítili, čo sme robili a prečo to nerobíme so svojim partnerom/partnerkou.

Krásne to vysvetlil jeden psychológ, ktorý má na občasnú myšlienku na iného muža/ ženu pekné prirovnanie: „Je to zhruba rovnaké, ako by ste si občas spomenuli, ako ste si pochutili v reštaurácii na krásne prepečenej kačke. Spomienky budú spojené so zbiehaním sa slín, čo vám ale nemusí vôbec brániť vychutnať si domácu sviečkovú.“

Tak, či onak, byť skutočnou Femme fatale nie je jednoduché.

Väčšina osudových žien je buď osamelá, alebo mŕtva. Pretože osudovosť treba vedieť aj uniesť.

Na druhej strane, občas si môžme dovoliť byť Pandórou stvorenou Zeusom, obdarovanou všetkými darmi starovekých bohov, otvoriť svoju skrinku, napríklad krabicu s novými topánkami na vysokých opätkoch a vyraziť do mesta. Nebojte sa, takáto „skrinka“, okrem dočasnej bolesti nôh, nevypustí na svet žiadne zlo.

Veď neuškodí byť raz za čas Femme fatale, hoci aj len tak, sama pre seba.

Silvia Grecová

Mohlo by vás zaujímať