Chorí blízki majú často ohraničený ČAS. Ale aj náš čas je dôležitý. Ani my nevieme, dokedy tu budeme.

Ako sa starať o svoje zdravie, keď mám chorého príbuzného?

Tento text by som rada venovala konkrétnej skupine ľudí. Tým, ktorí sa starajú o blízkeho, chorého človeka. Rada by som sa podelila o to, ako sa starať o svoje zdravie, keď mám chorého príbuzného. Skrátka, ako je popri starostlivosti o iných dôležité starať sa aj sám o seba.

„Nedá sa to. Nemám na to energiu. Ja teraz nie som dôležitý. Potom sa o seba budem mať dosť času starať. Alebo samého seba ani nevnímam.“

Ako to vyzeralo u mňa.

Mala som chorú maminku. Keď bolo horšie, začal s ňou žiť môj brat. Potom som začala jazdiť častejšie ja z Bratislavy domov na východ. Ako sa zdravotný stav zhoršoval, potreba starostlivosti, energie a času stráveného s ňou rástla.

Až do chvíle, kedy sme sa s bratom ocitli úplne unavení, podráždení, zničení.

Obaja sme si siahli na svoje energetické dno.

Zatiahla som prvýkrát ručnú brzdu. Po ceste domov autom z východu, kedy som si ráno nepamätala, ako som vôbec prišla. Mozog vám zresetuje, keď je to toho veľa.

Prvý výkričník, upozornenie, aby som sa o seba starala. Čas na seba som nechcela mať. Tak som si to naprogramovala.

Zisťovala som možnosť osobnej asistencie pre ZŤP, pre maminku. Alebo opatrovateľský príspevok.

Vedela som, že ak chceme mať s bratom naše zdravie v poriadku, potrebujeme pomoc.

Aké sú fakty.

Osobná asistencia je určená pre zdravotne ťažko postihnutých. Ale takých, jednoducho povedané, ktorí sú ešte v poriadku pre život, len im je potrebné pomáhať denne pri ich bežných povinnostiach. Na nákup, k lekárovi, navariť, upratať… Nie je určená pre takých, ktorí už nevedia vstať z postele, potrebujú prebaľovať a pod.

Je ťažké získať príspevok na osobnú asistenciu, pretože čím ťažší stav, tým menej hodín, pravdepodobne, získate na zaplatenie osobného asistenta. Hodinová sadzba na osobnú asistenciu je aktuálne 4,82 Eur za hodinu.

Maminka mala v tom období, keď som žiadala o navýšenie počtu hodín asistencie, schválených 6,5 hodiny denne osobnej asistencie. Prišlo zamietavé stanovisko. Viac nám neuznali.

Tak som začala zisťovať opatrovateľský príspevok. Ten môže poberať iba rodinný príslušník alebo osoba, ktorá žije v jednej domácnosti s danou chorou osobou. Mesačný príspevok je aktuálne max. 508,44 Eur.

Vyšla mi z toho jednoduchá matematika.

Psychická = ak odídem z práce ja alebo môj brat a budeme s maminkou 7/24 týždenne, toto nedá jedna osoba. Stav už bol náročný na jednu osobu na to, aby trávila prebdené dni a noci. Takto by sme mali ešte menej energie aj pre ňu, aj pre nás. Zväčšovala by sa nervozita a aj my by sme ochoreli.

Veď sme aj obaja ochoreli. A máme diagnostikovanú histamínovú intoleranciu. Obaja v tom istom období.

Matematická = Ak odídeme z práce, budeme mať 508, 44 Eur mesačne, nebudeme mať na základné náklady. Určite to poznáte. Pri chorom človeku častokrát doplácate mesačne na lieky, plienky, vyšetrenia, malé radosti pre neho….

My sme urobili rozhodnutie. Nebudeme sa o ňu starať my dvaja 7/24. (Podotknem, že som sa s tým ťažko psychicky vyrovnávala. Že sa o ňu nevieme postarať my).

Najali sme si opatrovateľky.

Načierno, áno…. Oficiálne sme im mohli zaplatiť denne iba 6,5 hodiny, to je 31,33 Eur. Ostatné sme sa rozhodli, že budeme hradiť z vlastného. Bolo to 84,35 denne, čo je 2.614,85 Eur mesačne.

My sme usilovne pracovali, aby sme mohli dávať mesačne peniaze asistentkám a tie sa starali 24 hodín odborne, s úctou a trpezlivo o našu maminku.

Mali sme tak viac energie, ktorú sme jej dokázali dať za ten necelý rok.

Čo je však dôležité povedať, že pri tomto skvelom a úspešnom pláne, sme ju zabudli dávať samy sebe. Preto odporúčam mať čas na seba, psychicky a aj fyzicky.

Ja som prestala behávať, prestala som tvoriť, menej som riešila môj vzťah.

Len som pracovala, aby som mohla platiť čo treba a bola som vždy k dispozícii riešiť všetko, čo operatívne bolo nutné. Pracovne som mala najproduktívnejší rok vo firme. Chápete ten paradox, keď mi tlieskali za výsledky.

Dve dôležité témy z tohto vyplývajú.

Ťažko zdravotne postihnutý človek znamená zmenu vášho životného štýlu a vašich priorít. Dá sa s tým však žiť. Ale ak chcete žiť aj vy, je potrebné myslieť a vnímať v tom aj seba. Inak postupne odumierate aj vy s ním.

Rodina sa často háda práve kvôli nesprávne nastaveným prioritám. Buď sa chcú starať na 100 %, alebo potom vôbec. A potom sa hádajú kvôli peniazom, ktoré nie sú návratnou investíciou. Sú spláchnuté. V tú chvíľu to je iba prostriedok na komfortné dožívanie blízkej osoby.

Ja som sa počas 13 rokov, od kedy mojej maminke bol diagnostikovaný nezhubný nádor mozgu, nestretla s poradenstvom pre ňu a ani pre blízke osoby, pre nás. Ako prežiť s ňou, spolu s ňou, ako jej zabezpečiť slušný život ďalej až do konca. Ktoré príspevky a kde využívať. Všetko bolo iba útržkovito. Zavolali sme na daný úrad, povedali iba to, čo sa týka toho úradu, ostatné sme si museli pospájať my sami.

Bola by som rada, ak by sa niekto chytil tejto myšlienky a centralizoval všetky informácie na jedno miesto. Možno aj prostredníctvom jednej telefonickej linky. Kde, keď si vážne chorý človek zavolá, povedia mu základnú mapu krokov, nielen ohľadom finančných príspevkov, ale prepoja ho s organizáciami, ktoré sa starajú aj o psychický stav týchto ľudí a poskytujú odborné poradenstvo aj pre jeho príbuzných.

Čo môžete okamžite ovplyvniť?

Venujte čas aj sebe. Naši chorí blízki majú ten čas často ohraničený. Ale aj náš čas je rovnako dôležitý a ani my nevieme, dokedy tu máme byť.

Lucia Ilašenko
Korektúry: Katarína Málková

 

 

Mohlo by sa vám páčiť…