V tejto spoločnosti je pád na dno najväčším zlyhaním, sklamaním, odsúdením, hanbou či diagnózou.

DNO alebo Ako sa odraziť od dna…

Každý tam už bol.

Málokto to tam má rád.

Málokto sa tam odváži ísť dobrovoľne.

Pretože na dne si sám.

Úplne sám.

V tichu.

V hĺbke.

V tme.

Bez pohybu.

Bez energie.

Iba TY.

Nič iné neexistuje.

Nie sú už strachy, nie sú ani túžby, ani chcenia.

Všetko je jedno.

Si zmierený.

Ležíš.

Asi takto by som popísala to „strašidelné“ dno. Ten neurčitý strach.

Strach nie je ani tak z toho dna, ako z ponoru.

Ľudia s ním zvádzajú tie najťažšie boje.
Bolo im predsa povedané, že dno je peklo.
Vážny problém.

V tejto spoločnosti je totálny pád na dno tým najväčším zlyhaním, sklamaním, odsúdením, hanbou či diagnózou.

Je jedno, čo je to za dno.

Či morálne, alkoholické, psychické, duševné…

Nie je tu akceptované.

Je zlyhaním.

Je v bulvárnych denníkoch.

Je čítané!

Je v kuloároch dedinských pletkárov…

Je proste zaujímavé.

Paradoxom je, že čím vyššie sa ťa snaží spoločnosť držať (prehnaným a neprirodzeným pozitivizmom, prehnaným a neprirodzeným optimizmom a svetlom), tým väčšia priepasť sa pod tebou vytvára.

Čím viac bojuješ, tým viac prehlbuješ svoj pád.

Pretože ten pád príde.

Je to prirodzený a nikdy nekončiaci cyklus života a smrti.

Raz si hore a raz dole.

Transformuješ sa.

Hĺbka tvojho pádu vždy závisí od toho, ako dlho bojuješ a ako veľmi vzdoruješ.

Ako sa odraziť od dna? Dĺžka tvojho pobytu na dne závisí od toho, ako veľmi máš v sebe zažraté staré skostnatené programy:

• Keď to neustojím, som nikto…
• Keď nezvíťazím, som nikto…
• Keď sa vzdám, som nikto…
• Sám to nikdy nedám…

A tak tam ležíš, ako NIKTO.

Život sa ti zrútil.

Lenže, ono to nie je život, ktorý sa ti zrútil, iba tvoje predstavy o tebe a o živote.

Tvoje predstavy umreli.

Niekto ťa zradil, zranil, opustil.

Zlyhal si a tvoje pevné nainštalované programy zrazu padajú.

Ako tá veža v tarote.

Keď bez týchto mŕtvych predstáv a programov absolútne nedokážeš existovať, ostávaš na dne už natrvalo.

No vždy tam ležíš iba preto, aby si pochopil hlúposť svojho boja a nanovo sa poskladal.

Aby si v tej bezmocnosti našiel silu.

Pretože ona sa nikde inde nenaberá, ako na dne.

Tam je vždy najkvalitnejšia.

Tam je jej pravý pôvod.

Tí najväčší duchovní učitelia prešli ťažkými depresiami a skúškami, ktoré trvali roky.

Na dne spoznali studne svojich najväčších schopností.

Našli tam dary.

Prebrodili celú svoju Mariánsku priekopu a pochopili, že dno a vrchol sú jedno.

Že tma a svetlo spolu tancujú.

Že oddeľovať ich od seba je tým najväčším omylom ľudstva.

Dno je najlepším miestom na totálny oddych od sveta a prílišného svetla.

A keď sa už nabažíš tej tmy, toho tieňa a ticha, tak zrazu z nejakej strany príde malý svetlý lúč.

A potom ďalší a ďalší.

A ty sa zrazu usmeješ, lebo si pochopil.

Lebo si to prežil.

Lebo si zrazu silnejší a múdrejší.

Zocelený.

A vstávaš.

Už nepotrebuješ lieky, ani alkohol, ani cigarety, ani jedlo, aby si potláčal.

Našiel si seba.

Videl si sa bez príkras a vylepšení.

Bez masiek.

Videl si sa celý.

A akceptoval si to.

Si všetkým.

Akékoľvek zlyhanie neurčuje tvoju hodnotu a cenu.

Druhí ľudia neurčujú tvoju hodnotu a cenu.

Ty sám si sa zdvihol z toho dna.

Tam nikto iný s tebou nebol.

Si to ty, kto sa postavil.

Ty sám si určuješ hĺbku svojich pádov.

Ty sám rozhoduješ, ako dlho si tam pobudneš.

Ty sám spoznávaš svoju temnú stranu.

TY SÁM…

Trimte sa.