Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Ako sa naučiť brzdiť na korčuliach
Ľadovú plochu na novom zimáku (dnes sa volá Zimný štadión Vladimíra Dzurillu) som mal veľmi rád. Bol nový, bol bližšie, ako ten starý a stál vedľa nemocnice, v ktorej pracovala moja mama.
Jednu jeseň som na tomto štadióne trávil veľkú časť popoludní počas týždňa. Keď som prišiel domov, zobral som svoje staré korčule a išiel som sa korčuľovať. Pri štadióne som sa stretol s mamou, ktorá trpezlivo čakala na lavičke, pokiaľ som nedokončil môj tréning, aby sme mohli ísť spolu domov. Motiváciou pre túto intenzívnu pohybovú činnosť, bola vízia nových korčúľ.
Mali to byť krásne, vysoké, tzv. kanady.
Ja som mal také obyčajné, škaredé, nízke, hnedé, tzv. korčule. Získať kanady, bolo pre mňa, ako vyhrať prvé miesto v súťaži krásy. Rodičia mi sľúbili, že na najbližšie Vianoce kanady dostanem, ak sa naučím poriadne korčuľovať, čo v mojom prípade znamenalo naučiť sa najmä brzdiť.
Moje dovtedajšie brzdenie, totiž vyzeralo tak, že som sa v akejkoľvek rýchlosti, obrátil oproti najbližšiemu mantinelu a ten ma vždy, bezpečne zabrzdil. Netvrdil by som, že to bol ten najlepší spôsob brzdenia, no na druhej strane, nikdy nezlyhal a ja som vždy zastavil. Samozrejme malo to svoje obmedzenia, po okrajoch ľadovej plochy bolo mantinelu habadej, v jej strede ale nebol žiadny.
Navyše ak bolo treba zabrzdiť kvôli inému človeku, tam mantinelová metóda nefungovala. Tiež mimo umelej plochy, na zamrznutom jazere, nebolo po mantineloch ani smradu. Brzdenie bolo teda nevyhnutnou, bezpečnostnou súčasťou poriadneho korčuľovania. Ponuka, bola jasná, keď sa naučím brzdiť, dostanem kanady. Ako sa brzdí, som teoreticky vedel a prakticky videl na iných.
Nezdalo sa, že by to mal byť problém. Teória a prax iných vyzerala jednoducho, moja skúsenosť, boľavo. Keď som nohy naklonil príliš šikmo, tak sa mi podšmykli a ja som sa po ľade kĺzal ako puk. Keď som dal nohy príliš kolmo, tak som cez ne preletel, ako by ma niekto podťal.
Ako sa naučiť brzdiť na korčuliach? Tréning brzdenia nebol veľmi zábavný.
Teda aspoň pre mňa nie, tí okolo sa určite pobavili. Ale mne sa nechcelo vstávať, každú chvíľu z tvrdého a studeného ľadu. Preto som viac než brzdenie, trénoval korčuľovanie, hlavne rýchle korčuľovanie, čo najrýchlejšie korčuľovanie, ako sa len dalo. Dopočul som sa, že pri prekladaní sa dá veľmi intenzívne zrýchľovať v zákrutách, tak som trénoval prekladanie.
Počas popoludní pracovného týždňa, nebývalo na zimáku takmer ani človeka, tak som sa mohol na ľade krútiť v jednom kole ako škrečok vo svojom kolečku. Na jednu stranu to išlo lepšie, na druhú horšie, ale opojenie z rýchlosti bolo vždy úchvatné. Nijako to však neriešilo môj problém s brzdením, teda aspoň som si to myslel.
Brzdenie mi nešlo, prekladanie už hej, tak som začal skúšať jazdu dozadu.
To bola nová výzva. Zároveň čokoľvek iné bolo lepšie, ako to sprosté brzdenie. Zjavne, už aj vtedy existovala prokrastinácia, ale nikto sa ňou netrápil, lebo o nej nikto nevedel. Tak som trénoval cúvanie, to bola úplne nová perspektíva.
Keď som navyše zistil, že aj pri cúvaní sa dá do zákruty prekladať, začínalo byť jasné, že čokoľvek na korčuľovaní je lepšie, než akési brzdenie. Po čase, keď sa začali Vianoce nebezpečne približovať a ja som s brzdením nikam nepokročil, som sa tatovi zdôveril, že brzdenie nič moc, lebo neviem nájsť ten správny sklon (po úvodnom nezdare som ho už ani nehľadal), ale naučil som sa jazdiť dozadu a aj prekladať v oboch smeroch.
„Ten sklon na brzdenie je v podstate taký istý, ako keď prekladáš,“ oznámil mi tato.
Táto tatova informácia ma prekvapila. V podstate to znamenalo, že už viem, ako brzdiť, ale ešte som to nezistil. Bolo mi jasné, že hneď na druhý deň to musím vyskúšať. Postupne som zistil, že je to naozaj, ako keby som chcel ísť odbočovať a prekladať, ale už nebudem pokračovať, len viac zatlačím do ľadu. Zo začiatku to boli, len také mikrobrzdenia, ale postupne som to zdokonaľoval.
Čím viac som to skúšal, tým viac sa mi to darilo. A čím viac sa mi to darilo, tým viac ma to bavilo, a zrazu nebolo na korčuľovaní lepšej zábavy, ako bolo brzdenie, lebo so sebou prinášalo jeden významný efekt. Spod mojich korčúľ zakaždým vytryskol vejár zbrúseného ľadu. To mi pripadalo, ako bohovská frajerina.
Stihol som to. Do Vianoc som sa naučil poriadne korčuľovať a hlavne brzdiť. Pod stromčekom ma čakala veľká krabica. V nej boli úplne nové a len moje, krásne, červeno-čierne kanady. Pripadal som si ako kráľ. A pochopil som ešte jednu vec, ale to až o mnoho rokov neskôr, že dobrá prokrastinácia, nie je zlá.
Autor je psychológ a v medzičase vydal knihu Nezábudenník
