fbpx

Už ste boli niekedy na prahu smrti? Že ste cítili koniec? Vlado Javorský bol a toto ho vrátilo späť…

Ako prežiť vlastnú smrť a vrátiť sa

Už ste boli niekedy na prahu smrti?

Že ste cítili koniec? Vlado Javorský bol. Ako prežiť vlastnú smrť a vrátiť sa? Aj o tom, aké to je a čo ho pritiahlo naspäť, som sa s ním rozhodla porozprávať. Smrť je totiž jedna zo základných istôt, ktoré máme.

Mgr. art. Vlado JAVORSKÝ

„Ja som pri potápaní pri brehoch Alžírska prišiel o kyslík. Stratil som v mútnej vode orientáciu. Pocítil som niečo absolútne neznáme. Hnevalo ma, že som prestal bojovať o život. Odchádzal som a bolo mi odrazu nádherne…“

Vlado, než prejdeme k smrti, začnime tým, čím žiješ?

Múdra otázka, ako dobre, že začína životom. Plním si svoje sny, ktoré sú úžasné v tom, že ich je možné pretaviť do hmatateľných tvarov. Pre oči i pre uši… Venujem sa viacerým láskam. Manželke, ktorá po mne túžila skôr ako ma stretla osobne a je po celý náš život môj anjel strážny. A popri tom, že ma rozmaznáva gurmánskymi chuťovkami, sa naplno venujem aj svojej druhej láske – tvorbe.

Od detstva rád a hlavne veľa kreslím, ale pocitovo som šťastnejší, keď píšem. Od aforizmov, fejtónov, poviedok a hier, televíznych či filmových scenárov, som v ostatnom čase prešiel na poéziu a písanie románov. Len tak… Zatúžil som po mojich slovách v hudbe. Vďaka úžasným ľuďom, s ktorými som sa obklopil, vznikajú songy a šansóny. Tvorba nesmie prinášať muky, ale radosť. Ak prináša radosť autorovi, prináša ju aj čitateľovi. Mám o tom dôkazy vo forme mnohých vyznaní… Vážim si svojich priaznivcov, fanúšikov a čitateľov mojej tvorby. Sú maják, aby som sa nikdy v tvorbe nezmyselne nestratil.

Ty robíš aj zaujímavé kresby. Aj u nás ich niekedy publikujeme. Čo ti táto forma tvorby dáva?

Ja som sa s ceruzkami v ruke už narodil. Kreslil som veci, ktoré som nikdy nevidel a nepoznal. Sudy a mosty. Stovky a tisíce obrázkov sudov a mostov. Netuším prečo, asi to súvisí s mojim niekdajším životom. Sudy boli antického typu, aké sa používali napríklad v Benátkach. A mosty vraj boli plne funkčné… Otec ich dal otestovať statikovi. Bolo to v čase, keď som ešte nechodil do školy. Mám dôkaz, že som už vedel písať…

Bol som šťastný, ak sa ľudia vôkol mňa smiali. Preto tie smiešne a vtipné obrázky… Stali sa mojou, dokonca aj profesionálnou náplňou. Život prináša mnoho trpkých a ťažkých momentov, preto musel zákonite vzniknúť humor ako protipól na vyváženie. Aspoň sa domnievam.

Teší ma, že časopiseckou cestou sa stovky mojich obrázkov dostanú priamo k čitateľovi. Absolvoval som 67 výstav doma i v zahraničí, samostatných i spoločných. Získal pár cien… a už stačilo. A publikovať na internete je naozajstná zábava, lebo reakcie čitateľov sú okamžité!

To si cení každý autor… Inak, dostávam veľa otázok, kam chodím po inšpiráciu. Život je dokonale inšpiratívny. Stačí mať dokonale otvorené oči a schopnosť sa k javom sveta vyjadriť. Aj keď len humorom. Bál som sa, že časom sa opotrebujem, „vyhorím“, ale opak je pravdou. Som nabitý energiou a vážne občas všetko nestíham zaznamenať. Čo sa nedá povedať slovami, dá sa povedať kresbou. A naopak. Naoko vyzerám ako veľmi pracovitý mravček, ale som ako všetci muži – vyznávač pohodlia.

Poďme k tej vode. Vždy si mal vodu rád a čo pre teba voda znamená?

Voda nás všetkých sprevádza od prvých dní počatia. Preto deti vodu priam milujú. A či nás v detstve nefascinoval dážď a kaluže? Detstvo som, vďaka krstnému otcovi, strávil na vode v kajaku. V lete rieky, najmä nie príliš vábny Váh, v zime tréningy na žilinskej plavárni. Učil som sa rýchle štarty či eskimácke obraty. To sa mi párkrát zišlo na prudšej vode, kedy som sa „vykotil hore dnom…“ Detský slang. Snažil som trénovať dlhší pobyt pod vodou, je to fascinujúci svet. Bol som plavec na dlhšiu výdrž.

Na základnej škole som preplával Oravskú priehradu na ostrov Slanica a späť. Len tak… Ako stredoškolák som preplával Zvolenskú priehradu na šírku a keď som sa vynoril a išiel ráno o siedmej k bufetu, dívali sa na mňa ako na Marťana, čo vyplával z hlbín… Najkrajšie ponory som zažil na rieke Rýn v nemeckom Kadelburgu, na hraniciach so Švajčiarskom. Voda čistá ako krištáľ. A na dne zbrane dvoch, troch vojen.

Najdesivejšia je hlbočina v Boke Kotorskej v Hercegovine… Nepríjemne tmavá a tajomná. Inak som prázdninové detstvo trávieval skoro denne, i za dažďa, na plavárni v Žiline a v Rajeckých Tepliciach. Zostalo mi to… Trávievam vo vode veľa času, celé hodiny. Nabíja ma energiou.

Začala som tým, že si odchádzal. Popíš, čo sa stalo. Ako prežiť vlastnú smrť a vrátiť sa?

V skryte duše som dobrodruh. Stále niečo hľadám, musím byť neustále v pohybe. Čím je toho viac, tým som šťastnejší. V Alžírsku som prežil necelý mesiac naozaj veľmi dobrodružne. Žiadna „cestovka“, žiadne hotely…

S manželkou sme sa túlali po krajine, fotografoval som, maľoval. Zatúlal som sa do oblastí, kam noha turistu nepáchne a verte, bolo to dosť riskantné. Alžírsko doteraz nie je turistickým rajom. Maľoval som olejom stroskotaný tanker. Nejaké dva-tri kilometre od brehu. Nezvyknem bezhlavo riskovať, ale zatúžil som sa ho dotknúť… Ponáral som sa, ale neuvedomil som si, že voda je stále viac zamútená… stratil som orientáciu. Nevedel som ani, v akej som hĺbke. Tma. Iba ticho a pľúca bez kyslíka. Bublinky ukážu, kde je hladina, ale ak nie sú, je to zlé.

Uvedomil som si, že akákoľvek vyššia aktivita moju situáciu nevyrieši. Iba by som prišiel o silu. Vtedy som si uvedomil, že nieto návratu. Hneval som sa sám na seba, že som prestal bojovať. Vnáral som sa do hlbiny čoraz hlbšie. Ticho a tma… bola akoby zelená, ale to asi fungovala moja fantázia. Odrazu mi bolo akosi krajšie, dokonca úžasne krásne. Nič som necítil. Iba tajomné blaho… Chcel som zostať a nevrátiť sa. Bola to zvláštna sila. Na brehu na mňa čakala manželka a netušila, že pomaly odchádzam kamsi… ale kam?

Som presvedčený, že niekto mal so mnou na tomto svete ešte plány. Veľa plánov. Pred očami sa mi zablyslo. Tisícina sekundy. Oči som mal otvorené. Bol to lúč svetla. Vytiahol ma z vody. Plával som rýchlo ako šialenec. Vlny ma zalievali a plával som k brehu, len rýchlo sa dotknúť zeme. Celú večnosť. Išlo mi pľúca rozdrapiť… Na brehu som sa vnoril do piesku. Manželka sedela pokojne, nič netušila. Iba sa čudovala, že som z bežného plávania a potápania na smrť zmorený. Bol som blízko…

Kedy si zvykneš na toto tvoje „zomieranie“ spomenúť? Je to tvoje memento? V určitých situáciách?

Mám pocit, že som získal akúsi prazvláštnu silu. Vážne, toto poznanie bolo pre mňa šokujúce. Nepoznám únavu. Nepoznám ten stav, že padám z nôh… Hoci som liezol po nemožných skalách, riskoval, únavy nikde. Dokážem stráviť v bazéne tri hodiny s kratučkými prestávkami na občerstvenie ovocím… Vydržím veľké zaťaženie i v horúčavách. Vôbec to nechápem, že i pri teplotách nad 35 stupňov dokážem normálne fungovať.

Musím však brať ohľad na manželku, ktorá síce tvrdí, že so mnou aj do pekla, ale nesmiem jej lásku zneužívať. Pri lezení po skalách to bola ona, čo bola múdrejšia, a bola hore skôr ako ja. Ja si vyberám tie ťažšie cesty. Smeje sa mi, že nám, „dvadsaťročným“, je hej…

Ak máš dušu dieťaťa, prekážky sú iba hračky na preskakovanie. Moje memento je žiť naplno do posledného dychu a rozdávať radosť. Vráti sa to…

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

Mohlo by vás zaujímať