A tak som sa dočkala svojho princa. Muža s neprekonateľne prekonávajúcou výbavou…

Muž s neprekonateľne prekonávajúcou výbavou

Stalo sa mi niečo nečakané. Búšenie srdca, zvýšený tlak, adrenalín, zmiešané pocity v bruchu. Skrátka som sa zabuchla. Prišlo to náhle. Nečakala som, že sa mi to ešte stane.

Stalo sa. Zabuchla som si dvere od bytu.

Len tak si odskočím „od plotny“ pre niečo do auta a zrazu som sama na pavlači vo fľakatom tričku, vyťahaných padajúcich teplákoch, s prederavujúcimi sa ponožkami, bez mobilu, bez kľúčov a s migrénou ako hrom. Tak som len stála a čakala na nejakého princa, ktorý ma príde zachrániť. Nuž ale nemohla som čakať večne. Takým princom to niekedy trvá celé roky. A tak som sa ho aktívne vybrala hľadať sama.

Klopala som na všetky dvere, ale kto by bol v pracovný deň na poludnie doma, že? Všade ticho. Ak nerátam brechot psa, ktorého som naštartovala k maximálnej zúrivosti. Žiadna mamička na materskej doma. Dokonca zmizol aj náš domovník , ktorý vždy, keď vyjdem z bytu, záhadne vylezie z rôznych zakutí interiéru aj exteriéru nášho bytového domu.

Môj muž mi potom povedal, že som mala vyliezť po balkónoch.

Nenapadlo mi to, lebo moja ženská logika hľadá kľúč a tá mužská dobrodružstvo a zdolávanie vrcholov, napríklad aj tých balkónových. Ale keďže nemám ani schopnosti akrobata zo Cirque du Soleil, nie som ani Michael Phelps s rozpätím rúk 204 cm a nie som ani Sergej Bubka s jeho zázračnou tyčou, rozhodla som sa, ako moderná žena, počkať na nejakého záchrancu s telefónom.

A tak som čakala a v hlave mi bežala scéna ako E. T. „volá domů“, ako sa z Bieleho Bima, čierneho ucha stal bezdomovec, alebo ako Goro, biely pes putuje svetom a hľadá svojho pána. Plakala som vtedy viac, ako nad sexy György Cserhalmi v Želary alebo lyrickým Olegom Meňšikovom v Barbiérovi sibírskom.

„Psy sa nevzdali, nevzdám sa ani ja!“ pomyslela som si a išla som zase klopať na dvere.

Posledné dvere sa zrazu otvorili.

Na moje šťastie, pán sused so svojim dospievajúcim synom dovolenkovali a prázdninovali v kľude domova. Prichýlili, napojili, potešili a zavolali toho zázračného pána, ktorý má „kľúč“ od každých dverí. Po troch hodinách čakania som odišla nabitá novými susedskými informáciami rôzneho druhu a s dobrým pocitom, že tá naša mládež predsa len nie je stratená.

A tak som sa dočkala môjho princa.

Vytiahol svoj vercajch a s citom sa ním oprel do dverí. Na chvíľu mi prebehla hlavou celá Danyho dvanástka na čele s Georgeom Clooneym.

„Vy ste vlastne taký profesionálny zlodej,“ snažila som sa byť vtipná.

Dvere sa otvorili a môj záchranca sa víťazoslávne otočil. Všimla som si nápis na jeho firemnom tričku: „ADLO, NEPREKONATEĽNÉ!“

Tie moje sa mu podarilo prekonať skôr, ako povieš obuvník (v origináli „dřív než řekneš švec“).

„Vy máte ale neprekonateľne prekonávajúcu výbavu,“ zase trápny pokus o vtip.

Usmial sa a dal mi to, po čom som najviac túžila. Otvorené dvere do môjho domova, s kuracími krídelkami v chladničke a Paralenom 500 v hornej druhej skrinke sprava.

Dostal svoju finančnú odmenu a spokojne aj so svojím neprekonateľným vercajchom odkráčal prekonať ďalšie dvere.

A ja som pocítila neskutočnú úľavu a radosť, že som doma.

Doma, vo svojom. Doma s mojimi ošúchanými papučami, vyťahanými teplákmi, starým spraným županom v kúpeľni, tými najvytrvalejšími kvetmi na balkóne a v špajze s bezlepkovými, bezmliečnymi, bezvaječnými, nízkosacharidovými potravinami bez droždia, kukuričného škrobu, konzervačných látok, ale hlavne bez chuti.

Predstava domova je rôzna.

Pre väčšinu je to miesto, kde nás niekto čaká, kde sa tešia z nášho príchodu, minimálne pes. Miesto, kde sa cítime dobre, či už je to v spálni s mäkkým, stredne tvrdým alebo tvrdým matracom v posteli, vaňou s teplou vodou a penou v kúpeľni, naším záchodom, ktorý zaručuje dlho očakávané a odkladané uvoľnenie, starými vŕzgajúcimi schodmi, ktoré vždy v noci všetkých pobudia, zaváranými kyslými uhorkami od mamy…

Miesto, kde si konečne môžete dať dole podprsenku alebo sa vyzliecť do treniek a konečne povedať, čo len chcete, pretože vás aj tak nik nepočúva.

Každý asi máme v sebe veľa kúskov rôznych domovov.

Kúsok toho, kde sme sa narodili a prežili detstvo, kúsok toho, v ktorom žijeme so svojimi rodinami a kúsok toho, kde sa cítime byť sami sebou. Kúsky minulosti a prítomnosti, ktoré si so sebou nesieme ďalej. Napríklad starý nožík s bielou rúčkou, ktorým moja mama krájala takmer všetko, lebo bol ostrý a hlavne jediný. Nedávno som ho po rokoch objavila zabudnutý v košíku na huby. Mami, mám ho, nestratil sa. A neboj, strážim ho ako oko v hlave.

A potom sú tu ľudia, ktorí sa cítia doma všade. Alebo takí, ktorí hovoria, že nepotrebujú domov. Že ich to príliš zväzuje. Ale aj ten najväčší dobrodruh a cestovateľ je rád, že sa nakoniec má kam vrátiť.

Zabuchnúť, či už ide o dvere, alebo srdce, sa môžete ľahko a rýchlo.

Ale otvoriť zabuchnuté dvere, to je už zložitejšie. Chce to nájsť ten správny kľúč alebo niekoho so správnym kľúčom. A či už ten „kľúčiar“ zostane, alebo len pomôže otvoriť dvere a odíde, je úplne jedno. Podstatné je nájsť opäť domov.

S každým presťahovaním, s každým novým dieťaťom, partnerom, domácim maznáčikom, susedom, sa domov mení. Jediné, čo sa nemení, je to, že sme jeho súčasťou.

Pretože nakoniec aj tak zistíme, že MY sme domov.

Kytky v květináči

(Jaromír Nohavica)

Na mé planetě je spousta domů
a jenom jeden byt
do něj vracívám se z kosmodromu
k životu se uložit
v kuchyni na mě čeká filé
tady vědí že mám filé rád
a děti převlečené do košilek
po Večerníčku chodí spát

Koupil jsem na trhu půl kila jahod,
když jsem se včera domů vracel,
dáme si pudink, jó, to bude blaho,
až mi v peřinách sdělíš nové informace,
že holka nejí a kluk že nechrní,
a přesto oba rostou jako z vody,
a ty žes byla celou dobu jako na trní,
ať něco se mi nepřihodí.

Jsme kytky v květináči,
které zapustily společně kořeny,
a chtít nás přeonačit,
tak to je ztracený, hm hm.

Silvia Grecová