fbpx

Všetky byty sa časom menia a postupne sa „vybývajú“. Presne tak ako aj vzťahy. Ale prvý je prvý…

Ako opraviť staré na novéTEN PRVÝ

Nedávno som bola upratať v našom starom byte. A tak, ako vám vôňa parfumu vyvolá spomienky na obdobie, kedy ste ho používali, tak mne sa tam vynorili spomienky na život v prvom skutočne vlastnom byte.

Začalo to tým, že môj muž usúdil, že už máme vážny vzťah, citujem:

„Už mi perie ponožky, je to vážne.“

Romantické vyznania sa pretransformovali do výrokov:

„Silvia, na tebe je vidieť, že pochádzame z opíc.“

(Asi to mal byť kompliment na moje úzke pretiahnuté ruky s dlhými prstami), alebo:

„Silvia, na tebe je vidieť, ako plynie čas.“

(Komentár k posúvaniu sa slnka a tieňa, ktoré na mňa dopadali cez okno v krčme, kde sme sedeli s kamarátmi).

Ani Shakespeare by to nepovedal lepšie.

A tak sme vážnosť nášho vzťahu spečatili kúpou bytu.

Primerane k našim finančným možnostiam, sme mali zrazu 42 m² holobytu v obci neďaleko Bratislavy. A začalo sa stavanie spoločného hniezda. Lepšie povedané, turistika po všetkých obchodoch, ktoré mali v názve bau alebo haus, alebo oboje. Začalo víkendové cestovanie prímestskou linkou, auto sa nejako do našich plánov nezmestilo.

V hlave krásna predstava o novom vlastnom bývaní, ktorá ma nadnášala tri metre nad chodník, a na chrbte veľký batoh s kachličkami, lepidlami, škárovačkou, rezačkou a inými náradiami, ktoré ma ťahali zase späť k zemi.

„Na tom nemôže byť nič ťažké,“ povedala som ako Aténa, bohyňa múdrosti, s knihou „Urob si sám“ v ruke. A môj muž, s vodováhou v ruke, ako boh mora Poseidón, sa pustil do boja s holými štyrmi stenami našej novej kúpeľne.

Naučila som sa kachličkovať, klásť dlažbu, rezať obklady na pikometrík presne, v akýchkoľvek tvaroch.

A poviem vám, nik nemal krajšie vyškárované medzery medzi kachličkami. A klásť plávajúcu podlahu? To sme dávali ako profesionáli! Chvíľami som aj rozmýšľala nad zmenou povolania. A po skúsenostiach v druhom byte, kde sme si to nechali urobiť „profíkmi“, si myslím, že by na nás bol poradovník a zarobila by som viac, ako v banke, s vysokoškolským titulom. Po nejakom čase si nás dokonca zavolala kamarátka, aby sme jej vykachličkovali zástenu v kuchynskej linke.

Nuž, ale boli aj situácie, kedy by sa dal podľa nás písať scenár animovanej rozprávky „A je to“ a z Atény a Poseidóna sa stávali Pat a Mat.

Nadišla chvíľa osadenia zárubní a dverí.

„Nie je ten otvor na zárubni nejaký široký?“ opýtala sa Aténa.

„A ten otvor do kúpeľne je nejaký úzky,“ povedal Poseidón.

„Žiadny problém,“ a Poseidón sa rýchlo zmenil na Terminátora skríženého s Robocopom a stál s elektrickou rezačkou v ruke zoči-voči problému.

Aténa išla zatiaľ kúpiť niečo pod zub. A keď sa vrátila, bol tu ďalší problém.

Nuž, v „Urob si sám“ nebola kapitola o tom, ako úspešne odrezať tehlovú stenu bez toho, aby bol celý byt aj s Terminátorom, Robocopom, Poseidonom, aj Patom a Matom dokopy, posiaty jemným červeno-oranžovým prachom. Bolo to všade. Na čerstvo vymaľovaných stenách, na oknách, na žalúziách, kachličkách a aj na mojich krásnych škárach medzi kachličkami. Skrátka, celý byt bol tehlovej farby. Takto nejako si predstavujem život na Marse…

„Horko-tažko som zaplakala, ešte horší zahrešila,“ ako hovorila pani Kolníková v Radošinskom naivnom divadle. Chvíľu vo mne bojovala múdra Aténa s Medúzou a Harpyou, ale pohľad na Terminátora, ktorý mal oranžové aj obočie, ma rozosmial.

„Už je to jedno,“ povedal ten oranžový mužík a s pasiou najväčšieho akčného hrdinu sa pustil do rezania druhej strany.

Ani neviem, ako sme sa toho prachu zbavili, túto spomienku som asi radšej vytesnila.

Ale mnohé spomienky zostali zachované. Sú tam, v každej ryhe, v každom fľaku na stene, vo vyšúchaných miestach gauča, v každom odbitom rohu, v každom vyblednutom kúsku steny po už neexistujúcom obraze.

Všetky byty sa časom menia a postupne sa „vybývajú“.

Presne tak ako aj vzťahy.

Kusy omietky a zopár kachličiek už opadalo, niektoré steny zatiekli, matrace chytila pleseň, zábradlie na balkóne zhrdzavelo, šuplíky na komode sa dajú otvoriť len do polovice, skrine sú sem-tam obité. Je už starý a „vybývaný“. Ale stále je tam. Stále stojí. A poskytuje bezpečie a strechu nad hlavou.

Aj keď je už ošumelý, stále je váš. A keď odídete do novšieho, krajšieho a väčšieho, stále to bude ten prvý, vďaka ktorému ste sa naučili, ako a čím zatmeliť trhliny, naučili ste sa, že keď niečo nedrží, vždy sa to dá zlepiť. Že keď niečo už do seba nezapadá ako kedysi, tak treba niekde niečo ubrať alebo niekde pridať. Naučil vás, čo nerobiť, aby nevybilo poistky a keď ich predsa len vybije, tak kde a ako ich zase zapnúť.

S každým novým príbytkom sa niekam posúvame. Ale ten prvý je prvý.

A keď ten svoj byt, dom, chalúpku, garsónku, skrátka, ten svoj príbytok, budeme správne udržiavať a budeme sa snažiť ho s láskou obývať a nie „vybývať“, tak nakoniec aj zo starého sa stane nové a môže to byť ten prvý a aj posledný.

Silvia Grecová

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

 

 

Použi čo máš… alebo zo starého nové…

Mohlo by vás zaujímať