Ako neprísť o auto. Alebo dobrí ľudia medzi nami

Ako neprísť o auto. Alebo dobrí ľudia medzi nami

 Je leto. Asi zbytočne píšem, že je, pretože každý kto žije na Slovensku, ho za posledné dni zakúsil intenzívnejšie ako by chcel. Teplomer hlásil 35 stupňov a vtedy je človeku všelijako, len nie dobre. Zdravé nie je behať. Ani bicyklovať. Keď však bývate v Senci, riešenie je po ruke. Guláška.

„Kto si ide zaplávať?“ Pýtam sa doma.

Prihlásil sa Max. Max je náš pes. Chodí so mnou behať. Plávať nie. Okrem Maxa vládne ticho.

Aha. Takže nikto. Vystrojila som sa, beriem kľúče od auta a rozmýšľam ako to urobiť. Ako neprísť o auto, kým budem vo vode? Takmer som sa otočila na krokse, že nejdem riskovať. Nuž ale, hýbať sa treba. Sadla som do auta rozhodnutá, že hádam sa nájde niekto zodpovedný, kto mi auto postráži. Teda vlastne kľúč.

„Dobrý deň. Budete tu prosím takú polhoďku?“ Rodinka na brehu jazera sa otočila a prikývli, že polhodinku ešte áno.

Moje kardio trvá 45 minút. Veď hádam sa tu zdržia, hovorím si. Vošla som do vody a plávala. No a pozabudla som sa. Čas akosi rýchlo plynul. Z polhodinky bolo 50 minút. Uff. Plávam späť. Vyhýbam sa skútrom, ktoré sa zrazu premnožili.

Inak, keď sme pri skútroch. Guláška je otvorená vodná plocha priamo prepojená so spodnými vodami. Viem, nemalo by sa tam ani kúpať ( úprimne povedané, rada by som išla na jazerá – voda je však špinavá a smrdí). Skútre, okrem hluku a ohrozovania životov ľudí, značne znečisťujú aj vodu. Ak by sa policajti usídlili na Guláške, podľa mňa by počas leta vybrali viac pokút, ako počas roka na našich cestách. Bežalo mi hlavou. Hlavne, že robíme petície a na skutočné znečisťovanie sa prizeráme. V danej chvíli so mnou na čele.

Hrubá zlatá reťaz sa odleskla na hrudi skútristu, až som skoro oslepla. Prebralo ma to. Bože. Už asi nadsluhujem. Koža na rukách sa mi odlupovala. Pridala som. Hádam tam ešte ten kľúč od auta mám. Blížim sa k brehu.

Rodinka tam nie je. Stoja tam však dvaja ľudia a prešľapujú, akoby niekoho vyhliadali. Vychádzam von a vidím, že mužovi sa uľavilo. Žena sa usmiala a začali baliť. Pozdravila som. Poďakovala. Zobrala uterák a kľúč. A sadla do auta.

Dobrí ľudia medzi nami…

Rodinku, a ani čakajúcu dvojicu som osobne nepoznala. Nikdy v živote som ich nestretla. Napriek tomu im to nedalo a odovzdali si medzi sebou štafetu. Najmä tá dvojica, ktorá štafetu preberala vlastne ani nevedela, na koho čaká. Hrozne mi to urobilo dobre. To vedomie, že super ľudia žijú. Že sú ochotní urobiť niečo len tak. Pre cudzieho človeka. Ďakujem!

Martina Valachová

Mohlo by vás zaujímať