Ako malá som nebola chválená. Dnes sa stretávam s tým, že deti sú chválené aj za to, že si kýchnu.

Chvála ako nástroj k poznaniu

Ako malá som nikdy nebola chválená. Moji rodičia to obhajovali tým, aby som si na to nezvykla, nespyšnela a tým nezlenivela v očakávaní, že všetko budem dosahovať len kvôli chvále. Považovali túto výchovnú techniku za veľmi modernú a efektívnu pre môj vývoj.

Nemám im to za zlé, viem, že to vždy mysleli so mnou dobre a do určitej miery aj rozumiem tomuto ich prístupu, kde sa mojou motiváciou nemala stať pochvala, ale moje vlastné vnútorné chcenie. Akurát tým, že tej pochvaly bolo menej, vlastne žiadna, malo to na mňa presne opačný dopad a ja som sa snažila ostošesť, aby si ma konečne všimli a povedali mi, čo všetko je na mne pekné a za čo všetko môžem byť pre nich viditeľná, že som nakoniec veľa vecí robila pre nich, miesto pre seba.

Dnes sa, naopak, stretávam v rodinách s prístupom, kde deti sú chválené aj za to, že si kýchnu.

Vraj tiež nový moderný prístup. Neprešla som si touto životnou skúsenosťou a tak neviem povedať, aký dopad má na pocitové telo človeka, keď je chválený za to, že si odhryzol ve-e-e-ľký kus z chlebíka, fúkol silno do vreckovky alebo sa dobre vypotreboval. V každom prípade vnímam, že je dôležité nájsť vo chválení rovnováhu. Ale ako na to?

Verím, že vo vesmíre sa nedeje nič náhodou, všetko má svoj zmysel a vládne rovnováha, stačí ju len pozorne vnímať a nasledovať. Táto rovnováha spočíva v pohybe dvoch síl, a to je sila ťahu a tlaku. Tým, že tieto dve sily na seba vzájomne a rovnomerne pôsobia, vládne vo vesmíre rovnováha, inak by sa vesmír rozpadol.

Preto, ak mi vzniká niekde pretlak, musím ubrať, a naopak, ak ma to niekedy veľmi ťahá, musím viac pridať. Určite si to viete doložiť do mnohých príkladov a životných situácií, ja tu spomeniem taký typický osobnostný jav. Keď som príliš rozdrapená a s niečím to príliš preháňam, prichádza niečo, čo mojej rozdrapenosti spôsobuje protitlak a zastavuje ma to. Prípadne, ak som dosť uvedomelá a pozorne čítam protitlak, zastavujem sa sama a uberám.

Naopak, ak nejakú moju vlastnosť alebo cnosť používam primálo, prichádza ťah, ktorý ju zo mňa vyťahuje. A to sa deje práve tou pochvalou.

Pochvala, ak je úprimná, prichádza naozaj preto, že niekoho moja cnosť očarila, čiže pritiahla si jeho pozornosť.

Takáto pochvala nie je náhodná. Vtedy prichádza ako vzácne poznanie o mne samej, ktorému by som mala tiež venovať svoju pozornosť, lebo si zvedomujem cnosť, ktorá sa pýta rozvinúť sa. Od zvedomenia k jej rozvinutiu chýba už len pár otázok. Hneď ako sa dozviem, čo je na mne pekné alebo vzácne, pýtam sa, ako to môžem rozvinúť. Tu mi prichádzajú rady od chváliaceho, ako ďalej pracovať so svojou cnosťou, ako ju užívať, aby bola osožná pre mňa a okolie.

Prípadne, môžem zapojiť aj chváliaceho do môjho projektu prejavenia tejto cnosti tým, že sa ho spýtam, ako mi v tom môže pomôcť či podporiť ma, lebo nie je náhoda, že moja cnosť pritiahla práve jeho pozornosť. Väčšinou, samozrejme, nemusí to byť vždy, má chváliaci aj nápad, kde a ako by sa dala moja cnosť použiť, aby sa viac uvlastnila.

Nuž a potom sa ešte chváliaci dozvedá alebo navrhuje, čo by mohol on získať tým, že ma takto podporí. A máme tu projekt dvoch ľudí, ktorí sú smerovaní k oddanej tvorivosti vesmírnou silou ťahu, na ktorú len nasadli a nechávajú sa ňou unášať v spolutvorení a v podstate bez úsilia, tzv. anglické „go with a flow“.

Preto, ak sa vrátime k výchove našich detí, nechváľme ich, lebo sa to patrí…

… lebo tak radia výchovné knižky či kurzy. Prípadne, nezapierajme, keď sme na nich pyšní či keď nám robia radosť, v domnienke, že ich pochvalou „pokazíme“.

Chváľme ich, lebo to tak cítime. A keď tak robíme, je veľmi dôležité, aby sme svoju chválu vyjadrovali subjektívne, t. j. v prvej osobe jednotného čísla. Predídeme tak označeniu „ty si nejaký/á“, a tým zaradeniu až zakódovaniu nášho dieťaťa. Namiesto: „Ty si úžasná tanečnica, alebo ty úžasne tancuješ,“ vyslovme: „Žasnem nad tvojím tancom.“ Dieťa sa stále cíti vnímané a videné, ale nestotožní sa s označením, skôr sa mu otvára citový svet svojho rodiča a dozvedá sa, čo rodiča priťahuje, čo sa mu páči.

Vedomý rodič potom môže pokračovať ponukou, ako by mohol zručnosť svojho dieťaťa rozvinúť, a ak to dieťa zaujme – pritiahne (bez toho to totiž nefunguje), môžu spolu vstúpiť do pravdivého vzťahu.

Obaja pracujú na projekte tanec, každý si tam naplňuje svoju potrebu či pocit, ale zdravo zo samotného zdieľania spoločnej tvorby a nie z toho, ako potešiť rodiča či ako si kúpiť svoje dieťa. Tak predídeme tvoreniu pocitových dlhov a nielen to, už malinká bytosť bude schopná si uvedomiť svoje dary a talenty, húževnato ich rozvíjať pre svoje dobro, ale aj dobro okolia, a tým si napĺňať a možno aj zvedomiť zámer svojho zrodenia…

Prajem vám krásnu spoluprácu a tvorbu založenú na sile ťahu v pochvale. Pre detailnejší postup a metodiku, ako pracovať s pochvalou a sympatiou, pozývam do štúdia Rozpoznania Skutočnosti na Univerzite Vedomého Života.

S úctou

Žubra – Katarína Žubretovská

Korektúra: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorkaMáte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: 

https://www.facebook.com/Corectus/

Mohlo by vás zaujímať