Puberťákom sa dá porozumieť

V prvom rade chcem poukázať na to, že nebudem písať o „pubertiakoch“, aj keď sa tak o nich spisovne píše, ale o puberťákoch, pretože tak ich v skutočnosti všetci voláme. Tiež aj celý tento článok bude rovnako narovinu, ako toto pomenovanie. Nebude o tom, čo „sa všade hovorí“, bude to nový a dosť funkčný pohľad založený na triezvom rozume a aj skúsenostiach.

Očakávam množstvo hejtov, veľkú kritiku, najmä od skúsenejších rodičov a hlavne od odborníkov.

Našťastie nie som však redaktor bulvárneho denníka, aby som písal povrchne a žiadane, aby to bolo pekné a aby mi tlieskali. Podelím sa s vami opäť o skúsenosti, ktoré sú zo skutočného života a ktoré vedia byť pre triezveho človeka prínosné.

Všetci vieme, najskôr z počutia, neskôr z videnia a nakoniec zo skúsenosti, ako to s nimi je. Hormóny nimi hádžu, odrazu majú svoju hlavu a ťažko s nimi vyjsť. Ale čo ak je to s pubertou trochu inak? Čo ak sme ich len nepochopili? Čo ak sme sa iba uspokojili s vysvetlením odborníkov, že je to normálne a že za všetko môžu spomínané hormóny? Čo ak sú tie deti skvelé, len my máme nesprávne informácie? Moje dlhodobé pozorovanie a vlastné skúsenosti  ma presviedčajú, že som pravdepodobne natrafil na správny smer.

Mladý človek, ktorý sa dostáva do spomínaného obdobia, totiž zažíva niekoľko šokujúcich vecí.

Jeho svet, všetko čomu veril, sa mu rozpadá. Zisťuje, že svet, ktorý mu bol ukázaný, je v skutočnosti iný. A autority, ktorých slovo bolo pre neho zákon, zlyhávajú vo viacerých oblastiach.

Sú to v prvom rade rodičia, o ktorých si celých desať rokov myslel, že sú neomylní. Mladý človek nie je hlúpy, práve naopak. Má mimoriadne citlivé pozorovanie. Vidí, že rodičia sa mnoho krát mýlia a niekedy ešte horšie, v záujme zachovania svojej autority to zatĺkajú. Úplne v najhorších prípadoch dieťaťu zaklamú a verte mi, dospievajúci to vie. Akurát, že si nedovolí rodiča, či iného dospelého konfrontovať, pretože ho z pozície sily uzemnia.

Naviac vidí zlyhávanie aj u ostatných dospelých, u vzdialenej rodiny, u susedov, no aj v tomto prípade sa deje to isté. Nedostane podporu rodiča, väčšinou skôr počuje: „ku starším musíš byť slušný a vážiť si ich“. „Dospelí vedia“, „dospelí sa vyznajú“, „ty tomu nerozumieš“ atď…  Dospievajúceho nepodporia, ak príde do sporu s dospelým, práve naopak, potlačia jeho práva a urobia mu tým krivdu. Navyše to často urobia tí, ktorým najviac veril, jeho rodičia.

Poďme sa pozrieť ďalej, čo si taký dospievajúci začína uvedomovať.

Začína vidieť, ako skutočne funguje svet. Ako fungujú a hlavne nefungujú partnerské vzťahy jeho rodičov, či rodičov jeho kamarátov. Ako funguje politika, že dospeláci často pijú alkohol, že sa čato trápia s prácou a s peniazmi a aký odmeraný  majú často vzťah ku svojej práci, či zamestnávateľovi. Vidia proste svet, ktorý sme my dospelí stvorili a vidia, ako (ne)funguje.

Ďalším problémom je, že tieto naše „deti“ trestáme za ich chyby. Trestáme ich krikom, agresiou, zákazmi. Ako si chceme získať dôveru takouto neláskou? Prečo ich navyše trestáme za niečo, čo sami robíme? Veď aj my predsa chybujeme.

A aby to nestačilo, tlačíme ich do učenia sa v škole, ktorá nás „naučila“ vytvoriť práve tento svet, akým dnes je. Navyše to dieťa už nie je dieťa a naše klamstvo „uč sa, pretože to budeš v živote potrebovať“ je dávno odhalené. On vie, že mu to bude na dve veci. On vie, že je to pre skutočný život takmer nepodstatné. On vie, že skoro celé súčasné vzdelávanie je fejk a my mu z toho nasilu robíme stredobod jeho vesmíru. On vie, že v bežnom živote nevyužije ani básničku, ani matematické vzorce.

Až na zopár užitočných vecí, ktoré dnes nájde na nete, nevyužije väčšinu z toho celého. A tlačíme ho do toho nielen falošnými argumentami, ale aj silou až vydieraním a zastrašovaním. „Ak sa nebudeš učiť, stane sa ti to či ono“.

Keď to tak zhrniem, našim dospievajúcim zapierame, klameme, predhadzujeme im falošné autority a nútime ich do vecí, ktoré sú preukázateľne nefunkčné.

A to všetko pri tom, ako na vlastné oči vidia a chápu, kam sme to s týmto svetom dotiahli. No a keď sa nám v tomto tlaku vzoprú, tak na tlaku pridáme a snažíme sa efektu dosiahnuť silou. Oni však chápu, že je to všetko zle, je logické, že sa budú búriť.

Začal som robiť jednu vec. Začal som nielen svojej dospievajúcej dcére, ale aj iným mladým ľuďom dávať porozumenie a záujem. Začal som ich počúvať a chápať. Nesnažím sa ich vychovávať, pôsobiť autoritatívne a skúsenejšie. Snažím sa byť ich kamarátom. A zistil som, že to funguje.

Ak sa oprostíme od našich denných starostí, nebudeme neustále myslieť len na všetky naše problémy a budeme venovať skutočnú pozornosť našim deťom, vieme im porozumieť. Potrebujeme sa s nimi len viac rozprávať, veriť im, potrebujeme ich skutočne počúvať a zisťovať ich potreby a túžby. Potrebujeme im prestať klamať, vytvárať im falošné autority a falošné ciele. Staňme sa proste ich najlepšími priateľmi a zistíme, že žiadna puberta možno ani neexistuje.

P.S. Nekritizujte ma prosím za vyhlásenia typu „škola je fejk“, ide mi skutočne o celkový pohľad na vzťah s dospievajúcimi a o to, čo im my v skutočnosti vyvádzame.

Marek Zajac, autor, podnikateľ a expert na partnerské vzťahy.