Prečo proti sebe nebojovať, ale, naopak, spolu držať a odfiltrovať rôzne podvedomé manipulácie…

MY A ONI… Agresivitu nemôžeme pochopiť, pokiaľ nepochopíme strach

Keď v dnešných dňoch zablúdim na sociálne siete, okrem nenávistných bojov sa tam často stretám s názorom, že akú čudnú dobu žijeme… No takú, akú si tvoríme, individuálne aj skupinovo. Kedysi som si myslela, že skupinové myslenie a konanie je iba suma toho individuálneho. Avšak…

Gustav le Bon v knihe z roku 1895 hovorí, že davy (skupiny ľudí, masy) vykazujú „výnimočne podradnú mentalitu“, sú vždy „nevedomé“. To sa mi nezdalo, až kým som na to isté nenarazila v knihe Behave (Správanie, 2017): interakcie medzi skupinami sú súťaživejšie, agresívnejšie, než medzi jednotlivcami. „Skupina je arogantnejšia, pokryteckejšia, sústredená na seba a brutálnejšia v sledovaní svojich záujmov, než jednotlivec.“ (Reinhold Niebuhr, v knihe Behave). Prečítajte si to ešte raz.

Skupiny môžu byť napríklad politické, etnické, náboženské alebo dnes máme aj skupiny zakladajúce sa na očkovacom statuse…

Samotné rozdeľovanie na MY a ONI je nám prirodzené a automatické, nedá sa „vyliečiť“, pretože by sme s tým museli zničiť aj amygdalu, časť nášho mozgu. Zaujímavé je, že naše predsudky voči tým druhým sa často zakladajú na náhodných (!) odlišnostiach, s ktorými sa zrazu niečo udeje a ich význam sa nafúkne. Aj keď má toto rozlišovanie kognitívny rámec, v jadre je automatické a založené na pocitoch. Náš mozog na to následne „skočí“ a zracionalizuje si to. Naše stereotypy VÔBEC NIE SÚ tvorené VEDOME. Aby sme si teda nemysleli…

MY sa vnímame ako správnejší, múdrejší, morálnejší, hodnotnejší s ohľadom na to, čo chce Boh, ako riadiť štát, vychovávať deti a vyhrať vojnu.

Naše jedlo je chutnejšie, hudba dojímavejšia, jazyk poetickejší. MY máme spoločné povinnosti a očakávame vzájomnosť. MY sme šľachetní, lojálni, rozdielni jednotlivci, ktorých omyly je potrebné pripísať na vrub okolnostiam. Ale ONI, oni sú odporní, smiešni, primitívni, bez rozdielu, jednoliati a zameniteľní.

To som si nevymyslela, to tvrdí neuroveda. A na takéto vnímanie následne hodíme deku racionalizácie.

Naše vedomé súdy o NICH sú v skutočnom svete ďalej PODVEDOME manipulované, naše vnímanie DRUHEJ SKUPINY je formované skrytými vplyvmi (napr. aj médiá, politický naratív a pod.). Potom si takto zmanipulované vnímanie „logicky“ zdôvodníme a do cesty nám zrazu prichádza hromada „potvrdení“ našich predsudkov (napr. ONI sú nevzdelaní, ONI sú ovce, ONI sú nezodpovední, nemajú štipku súcitu…). Toto si následne testujeme spôsobom, ktorý podporuje našu hypotézu, no nemôže ju vyvrátiť, skepticky sa vŕtame v tom, čo sa nám nepáči atď.

Takéto tendenčné správanie jednotlivcov produkuje to skupinové, ktoré je oveľa menej racionálne, ako si myslíme, a môže končiť rôzne zle.

Sapolsky však hovorí, že predsudky sú síce automatické, no to ešte neznamená, že sú nevyhnutné. Dá sa s tým pracovať – napríklad aj tým, že vezmeme rozum do hrsti, alebo, inak povedané, zapojíme svoje čelové laloky.

Amygdala sa stišuje, ak sa na tvár TOHO DRUHÉHO pozeráme dlhšie (konkrétne pol a viac sekundy – amygdala sa stihne aktivovať už za pätnástinu sekundy, len pre info). Prefrontálny kortex reguluje mätúce pocity, no okrem toho nám takéto „dlhšie“ sústredenie pomáha z ONI vidieť konkrétneho človeka, s ktorým môžeme mať mnoho spoločného. Odtiaľ je už potom jednoduchšie pozrieť sa na vec pohľadom druhého. A za seba dodávam, že na to však potrebujeme ešte vôľu alebo, jednoducho, ochotu. Nájsť dôvod, prečo proti sebe nebojovať, ale, naopak, spolu držať a odfiltrovať rôzne podvedomé manipulácie.

Prijmime, že tu odlišnosti vždy budú, ale nedôverujme zovšeobecňujúcim nálepkám o tých druhých.

Tieto nálepky sú nafúknuté a DEFINUJÚ nielen identitu, vzdelanie, ale špinia aj samotnú ľudskú dôstojnosť človeka. Napríklad neočkovaní sú v dnešnej spoločnosti (aj vďaka podvedomým manipulatívnym vplyvom) nielen dezoláti, ale zároveň aj ľudia bez súcitu, všetci do jedného sú konšpirátori a aj preto poväčšine primitívni. Očkovaní sú zas sprostí, zbabelé ovce neschopné samostatného rozmýšľania atď. Obe tieto nálepky idú do špiku kosti našej ľudskosti a vedú k tomu, že toho druhého vidím veľmi zjednodušene.

Aj vďaka tomu, že dnes koncepty, ako láska, súcit, zdravie alebo zodpovednosť dostali politicky nový význam a táto politizácia zas spôsobuje radikalizáciu bežných ľudí a verbálnu agresivitu.

Agresivitu nemôžeme pochopiť, pokiaľ nepochopíme strach (a amygdalu a to, čo s tým má spoločné)[1]. Naša racionalizácia ovplyvnená rôznymi nevedomými vplyvmi nie je to isté, čo racionalita. Sapolsky radí, aby sme sa preto sústredili na spoločné záujmy, vnímali, že existuje viac ako jeden správny spôsob riešenia problému, vnímali ľudí ako jednotlivcov a trénovali svoju schopnosť pozrieť sa na vec z iného uhla pohľadu.

A pozrime sa na zúbok aj vlastnému strachu… snáď zistíme, že za hlbokú neistotu, ktorú v súčasnosti cítim, TÍ DRUHÍ nemôžu.

Natália je mamou troch detí, prekladateľkou a zároveň vyštudovanou politologičkou (pokračuje v PhD štúdiu, ktoré má teraz prerušené).

[1] Článok primárne vychádza zo spracovania kapitoly v knihe od Roberta M. Sapolského.