Rodina je vzácny strojček s citlivou mechanikou. Ak sa o ňu nestaráme, zasekne sa a zhrdzavie.

Vraj máme 15. mája oslavovať Medzinárodný deň rodiny. Dajte teda rodine kupón do wellnesu, tá je totiž po uplynulom roku veľmi, veľmi unavená.

Pridajte jej k tomu aj kurz jogy, celkové vylepšenie štýlu a pozvánku na večeru.

Chudera rodina totiž dostala od uplynulého marca pekne zabrať.

Najskôr sme sa museli naučiť všetci spolu v kľude žiť a akceptovať, že privátna sféra sa k slovu príliš nedostane. Osobne som sa do toho vrhla s plným mobilom nápadov na detské indoor aktivity, nové recepty na zdravšiu stravu, menej telky a tabletov. Po mesiaci lazaretu a školy cez zoom mi úsmev zamrzol a bola som čoraz hlasnejšia. U nás, vo Švajčiarsku, šli našťastie deti do školy po niekoľkých týždňoch a ja som len prijímala správy od známych zo Slovenska, ktorých čakal nekonečný homeschooling.

Odhliadnuc od neustálych lekárskych návštev a manželovej túžby po zmene práce sa koncom jari zdalo, že sa vraciame do normálu.

Prichádzalo leto a nám radostne vyšlo stretnutie s celou rodinou v Bratislave. To sa nám už dávno nepodarilo, sestra býva s manželom a štyrmi deťmi v južnom Francúzsku. Vedomí si tejto vzácnosti, všetci sme sa slušne správali a až sme nemohli uveriť  nezvyčajnej rodinnej harmónii.

September dopadol nad očakávania. Spriatelená brazílska rodina nás zavolala objavovať krásy magického údolia Valle Verzasca v južnom Švajčiarsku a vnučky mohli konečne vystískať deda – nonna, ktorý to mal z Milána za nami len kúsok a bez karantény.

V októbri sa privalila druhá vlna a v novembri bolo jasné, že na Vianoce sa k našim nedostaneme. Celkom prvý raz sme slávili Vianoce vo Švajčiarsku iba vo štvorici a hoci to boli sviatky  melancholické, návaly snehu z nich spravili takmer filmový zážitok. Naplnila ma vďačnosť za moderné technológie a rodičov aspoň na obrazovke.

Január a február sme prečkali v jemnom stave hibernácie. Zavreli sme sa doma a zbadali sme, že nám sociálne kontakty vôbec nechýbajú. S manželom sme ostošesť písali na naše blogy a učili sa nové veci, staršia dcéra vyrábala jeden komiks za druhým a mladšia vyfarbovala, kreslila, maľovala a stavala Barbie-izby s takou vervou, že večer padala do postele ako po 24-hodinovej šichte.

Akonáhle však začali pučať stromy a blížil sa apríl, nastalo aj v ľuďoch mravčenie. Chystali sa nové zápasy rugby, škôlka zas obnovila výlety do lesa a plavecké kurzy, manžel sa zahniezďoval v novej práci a mne čoraz viac chýbali naši a priatelia tu, aj na Slovensku.

Pár z nich precitlo a zistilo, že už nechce žiť v predkoronovom modeli svojej rodiny.

Pár z nich od rodiny odišlo a zas sa vrátilo. Niektorým zomreli rodičia. Mnohí stratili prácu a trápia sa, ako svoju rodinu uživiť. Matka štyroch detí dala v nemocnici výpoveď a kúpila rodine psa. Suseda, učiteľka, rekonštruuje domček, aby sa k nej mohla vrátiť zo stroskotaného manželstva dcéra s dvomi malými deťmi.

Kamarátka sa učí, ako odpustiť svokre, osemdesiatničke, škaredé ohováračky. Miestna zmierovacia sudkyňa sa musí zmieriť so zistením, že jej päťročná dcéra terorizuje celú škôlku. Priateľka, Indka, plače nad spálenými pohrebiskami vo večerných správach. A všetci naši známi čakajú, kedy už konečne vyjde aj na nich vakcína, aby mohli objať svojich blízkych na druhom konci sveta.

Zas prichádza leto a my spriadame nesmelé plány.

Nevieme, či sa nám podarí vidieť naše rodiny vzdialené 900, 700 a 400 kilometrov. Vieme len, že sa budeme čo najviac snažiť vynahradiť si časy izolácie a vyhnúť sa témam o pandémii, ktoré našich členov občas emotívne ohrozovali.

Rodina je vzácny strojček s citlivou mechanikou. Reaguje na otrasy aj výkyvy počasia. Ak sa o ňu nestaráme, zasekne sa a zhrdzavie. Ak je nám ľahostajná, ľahko ju stratíme. Čím sme starší, tým viac si ju vážime. Udržať ju v chode dá veľa práce, ale keď funguje, ostane jej jemný tikot v rodine po generácie. Želám vám leto plné príjemných rodinných konštelácií.

Katarína Mannino

Autorka je blogerka : www.svajckrava.com